• Night Rider (MINI Coupé CooperS)

  Publikováno: 31. 1. 2012

  Lož má krásne nohy

  “Ja ťa asi zachloštím…kieho andela tu vyzváňaš v sobotu o trištvrte na osem?! A vôbec, kam si sa teperil a kde máš kľúče?” Deti, klamať sa nemá. Avšak vyjsť s holou pravdou na slnko keď ste sa celú noc naháňali v aute, namiesto toho aby ste si plnili svoje manželské alebo nemanželské povinnosti, tiež nieje najlepšia alternatíva. Najmä keď svoju krajšiu polovičku zobudíte. “Chcel som ťa prekvapiť a postarať sa nám o raňajky” s krivým úsmevom vylovím z vrecka bundy ohlodanú obloženú bagetu ktorú som kupoval nadránom na pumpe kdesi 100 km od mojej rodnej veľkodediny.

  “Mhm…mám sa ísť pozrieť na počítadlo kilometrov? A nieže tu budeš teraz ešte polhodinu behať a buntošiť…” dolieha ku mne odpoveď už spod veľkej periny. Nič, za pokus to stálo. S vakmi pod očami veľkými ako igelitky leziem do vane. Horúcu sprchu na hlavu, zatváram oči. Ešte stále v mysli prechádzam sledom zákrut, podraďujem, vykrajujem presné oblúčiky, predbieham, brzdím. Trochu sa prespím a pôjdem na to, odznova. Už sa teším!

  Pýcha a predsudok

  Treba povedať, že už som bol aj excitovanejší pri preberaní testovaného autíčka. Oblbnutý všetkými tými prívlastkami ktoré sa na mňa valili zo všetkých strán som tak trochu aj ja podľahol. Bude tvrdé, malé, nepokojné, nepohodlné a nepraktické. Skoro som MINI Coupé odpísal rýchlejšie ako som sa s ním vôbec stihol zoznámiť. Mea culpa. Krvavočervený CooperS s čiernou strechou a rýchlymi pásmi po celom plechovom tele si už na mňa brúsil zuby. Nizučká strecha, mocné ramená, vedel, že ma požuje a nadvôvažok vypľuje ako začiatočníka.

  “Tam na Vás čaká. 184 koní. Kupátko, ako sme sa dohodli” ukazuje cez veľkú sklenenú tabulu showroomu pán, ktorý má najväčšiu zásluhu na tom, že ja a Miník môžme zasa zdieľať nejakú tú chvíľku spolu. “Pozerám, že Vám tam niečo v predu chýba…” fialkavé nočné svetlo sa tentokrát nekoná. Po oboch stranách karosérie na mňa pozerá sériový halogénový kukuč. “Áno, na tento krížik v príplatkovej výbave sme akosi zabudli.” dostáva sa mi vysvetlenia obratom. Ďalšie rýpavé poznámky radšej prehĺtam, lebo ešte pôjdem domov s prázdnymi. Schmatnem kľúče a doklady a už sa moje pozadie zrkadlí z druhej strany sklenených výplní na vchode.

  Fanúšik bezrámových dverí som nikdy nebol a už sa asi ani nestanem, avšak tie, cez ktoré hodlám vhupnúť teraz sú štýlové, nie príliš dlhé a primerane ťažké, takže žiadny bakelitový flair sa nekoná. Akurát zvuk dovretia konštrukciu nezaprie. Nevadí, už som ajtak vnútri. Rozvalím svoju vianočnú šunku, ktorá sa od Decembra skrýva pod hrubými svetrami a nie a nie odísť, na sedadle vodiča. Precitnem. Na to, ako málo miesta tu má byť je ho tu nejako moc. Nad hlavou mi k streche chýba dobrých 5 centimetrov, sedadlo nemám ani v najzadnejšej polohe, lebo by som na volant nedočiahol. Lakte pohodlne položím na opierky po oboch stranách. Fajn. Teda, viac ako fajn, je to reálne pohodlné aj s mojím metrom deväťdesiat.

  Sebaklam

  “Jéjda, zas budem musieť hladať kvalitný asfalt s lupou.” pomyslím si keď chopím do ruky starý známy výborný MINI volant a štartujem. Countryman bol tvrdý, toto zo mňa určite vyhrgľuje dušu. Prvé kilometre. Ohmatávam kožu na športových sedadlách, dverách a palubnej doske. O spracovaní nemá zmysel polemizovať, je bezchybné – veď koncern BMW. Bančujem nastavenia rádia, hrajkám sa so všakovakými prepínačmi na stredovom paneli a na strope. Niečo tu nehraje. Moje vytrasenie nieje priamo úmerné dĺžke jazdy. Sem-tam sa z diaľky ozve tlmené buchnutie, na dlhších vlnách badám akýsi ladný náznak pohupnutia, samozrejme v medziach krátkeho rázvoru. Opitý niesom, cesty sa neopravovali odkedy Edison vynašiel žiarovku. Na to, ako toto kupé má byť tvrdé je tlmenie nejaké moc dobré, jazda až priam príjemná. Škriabem sa na temene hlavy.

  Ďalšie dojmy z môjho bláznenia sa s Miníkom nájdete na Benzinacikovi na Bloggri!

  Váš (aj na Facebooku, kde je ešte kopec fotiek a Twittri) Benzinacik!

   

   

Čierny princ (nové BMW 320d ED) Pán blesku (Tesla Roadster)