• Zbraň hromadného tešenia (Mini Countryman CooperS)

  Publikováno: 22. 11. 2011

  Obláčik

  “To čo máš, prosím ťa…!? Si po ceste zrazil tatka Šmoula?” Úprimnosť sa cení. Najmä na kamarátoch. Avšak, kto by to Bandymu zazlieval. Bledomodrá metalíza, biela strecha, biele zrkadlá a biele disky. Vpredu dve veľké guľaté očká, výraz veselého morského prasiatka. Nie, moje dnešné vozítko na prvý pohľad nevystraší nikoho. Miník v takomto prevedení je everybody´s darling balansujúci niekde na hrane medzi strašne zlatý a voči gustu žiaden dišputát.

  “Poď zlatý môj, ono ťa ten úsmev rýchlo prejde” pravím Bandymu a šikujem ho najkratšou cestou k zadnej strane, kde na nás čakajú dve zásadné poznávacie znamenia – dve koncovky výfuku a vysvetľujúci nápis CooperS. “Aha, koľko to má koní a ako to chodí?” Bandyho latentný výsmech sa razom premenil na úprimnú zvedavosť. “Máš kinedryl so sebou?” ó, Bandy bude pykať…

  Chovať prasa na vlnu?

  Veľakrát som už počul, že Countryman nieje pravé Mini a že je to demonštrácia výhry masového konzumu nad duchom samotnej značky alebo nebodaj nefiltrovaného automobilizmu ako takého. Po pravde, trochu žvásty. Už po prvých metroch jazdy je nad slnko jasnejšie, že šoférujete Mini. Riadenie má geniálny mechanický odpor a je presné ako britva. Seriózne, mal som pocit, že volant sa akosi napichol priamo na moje nervové zakončenia a prijímal povely priamo z môjho adrenalínom opantaného mozgu a nie prostredníctvom rúk, ktoré ho pevne zvierali.  Tuhé stabilizátory, športovo naladený podvozok, 4×4 a ľahučký dvojkomorovým turbom predýchaný motor s razítkom downsizingu dotvárajú celkový obraz.

  Výsledkom takejto kombinácie je, že Miník nezatáča, Miník mení smer prískokom. Bez náklonov, bez odvrávania, bez akýchkoľvek vedľajších pohybov karosérie. Pedále v kovovom prevedení s gumovými aplikáciami majú správne rozostupy, plyn je vo východzej polohe nepatrne nižšie ako brzda, čo pri troche hravosti umožní rúbať tam medziplyny ak sa vám bude chcieť. Nie, že by to motor sám o sebe potreboval, ale je to efektné. Ešte keby tak pedále boli ukotvené v podlahe, subjektívny pocit pretekového špeciálu, ktorý už postupne skúša šťastie v majstrovstvách sveta rely (WRC) by sa blížil k dokonalosti.

  Motor je takisto nárez ako sa patrí. Ani nie tak samotný výkon, ako jeho charakteristika je impresívna. V meste sa dokáže lenivo prevaľovať v 1500 otáčkach a relatívne potichu plávať hustou dopravou. Za mestom sa však mení na zúrivého chrchlajúceho čertiska, ktorý nad 4000 otáčkami objaví svoje druhé ja a besne potiahne až k červenému poľu otáčkomera. Nízke zotrvačné sily malého motora majú na svedomí, že odozva na plyn je výborná a to nielen pri akcelerácii ale aj pri dávkovaní plynu. Kvalitná atmosféra to stále nieje, ale medzi turbami je to trieda! Jediné, čo mi tu trošku chýbalo je krásne špinavé odpľúvanie si do výfuku, ktoré poznala prvá generácia MINI CooperS. Nič to za to ajtak tento Miník, kričí ešte, EŠTE!, keď tlačíte na pílu a rvete ho s nepríčetným pohľadom od zákruty k zákrute.

  Brzdy majú veľké zubiská, poriadne kúšu. Ťažko ich unaviť a majú tak trochu on/off charakteristiku, čiže buď nebrzdíte alebo kotva. Pri zbojníčení na okreskách je to fajn, brzdíte neskoro, tvrdo a pedál mäkne len minimálne, v mestskej doprave to však trochu lezie na city. Som presvedčený, že v servise sa s tým určite dokážu tak vyhrať, aby bol spokojný každý. Ja by som to nechal tak, proste sa to hodí k charakteru Miníka ako takého. Radiaca páka má ultra-krátke dráhy, mohli byť len trochu presnejšie vymedzené a dorazy nie zo želatíny. Nieje to nijak tragické, presné klik-klak vyzerá inak. Našťastie, keď tam v zápale hodíte z päťky dvojku namiesto štvorky, motor na vás len  štekne a ďalej nenamieta…..

  ———————-

  Ďalšie dojmy z jazdy, interiéru a tiež fotečky ako obvykle nájdete na Benzinacikovi na blogspote, poprípade prídite mrknúť na Facebook alebo poštebotať na Twitter

  Váš Benzinacik

Pán blesku (Tesla Roadster) Rozmýšľať srdcom (Alfa Romeo Giulietta 1.6 JTD)