Direktor

Nepraktické, malé, silné, pažravé, hlučné, tvrdé, hnedé s bledým interiérom a plátenou strechou. Nemá to chybu! To, čo by pri výbere rodinného približovadla spôsobovalo tatinom zástavu srdca pôsobí pri kabriolete ako najlepšie lákadlo. A teraz čaká na mňa. Ešte nikdy som pred testom tak často nechodil s hlavou otočenou k nebesiam. Oplatilo sa. Nech už tam hore počasie riadi sám pánbožko alebo len serendipita, v tomto prípade mi bolo maximálne naklonené. Ďakujem, na pár dní som bol riaditeľom zemegule.

Caffeé Latte
Nanovo popisovať dizajn Mini by bolo nosením dreva do lesa, konieckoncov nieje prvé a ani posledné, s ktorým som si potykal. Nedá mi však nepopísať niektoré detaily ktoré zo zlatučkého škriatka spravili, dámy odpustia, „kočkolap ako prasa“. Začína to všetko famóznou tmavohnedou metalízou. Je nenápadná, elegantná a neskutočne tomuto autu pristane. Najmä, keď je v zavretom stave aj zladená s hnedou farbou čapičky pre zlé počasie. Zabudnite na krikľavé farby a kontrastné pásy na karosérii. Tento Miník zhodil tréningové šušťáky a nahodil oblek od Armaniho na večer.

Čierne očiská, športový nárazník so zatmavenými dekoratívnymi otvormi. Z predu je kabrio sebavedomie samo, potrebnú presvedčivosť podtrhuje 184 koní a dva centrálne vyvedené výfuky vyludzujúce jeden z politicky najnekorektnejších zvukov aký dokáže vyprodukovať potentná jedna-šestka. Neexistuje kombinácia samohlások a spoluhlások, ktorou by sa dala opísať kulisa, ktorú si užívate pri akcelerácii a ubratí plynu pri otvorenej streche. Avšak ak by sa tento zvuk dal zhmotniť, prosím si ho aplikovať intravenózne. Tromfne ho snáď iba veľkohubý John Cooper Works, ten však je už kompletne utrhnutý z reťaze a niet mu pomoci.

Vnútrajšok sekunduje krémovou kožou potiahnutými sedadlami a čiernym klavírnym lakom na palubovke a dverách. Exteriér a interiér dokonalo ladia a bledé poťahy aj napriek 4000 najazdeným kilometrom nejavia znaky akéhokoľvek opotrebenia alebo znečistenia. Neznamená to však, že nebudete z vonku aj z vnútra v permanencii s handričkou, fešáka musíte udržovať čistého ako sa patrí, aby na bulvároch a uliciach žiaril. Celok vyzerá tak honosne až začínam mať neblahý pocit, že sa tu niekto poriadne vyšantil v zozname príplatkovej výbavy a výslednú sumu budem musieť dlhšie predýchavať. Než si však nechám pokaziť chuť bolesťou v peňaženke, idem krásavca ponaháňať po okreskách. Hore bez, samozrejme.

Pózu poprosím
Tehla na pedál, poskakovanie medzi autami, brzdy, podradenie, ručička otáčkomera v permanencii po červené pole, nepríčetný výraz tváre. To všetko sa teraz nekoná. Nie, že by na to CooperS kabrio nemalo gény, avšak k otvorenému auto mi to akosi nesedí. Oveľa napĺňajúcejšia je pomalá jazda s oknami dolu. Letný vzduch si veselo šantí v kabíne a vy sa odrazu nemáte kam ponáhľať. Mestské tempo sa takto dá absolvovať bez problémov. Predné sklo je dostatočne kolmé aj pre dlháňov a vytvára bariéru za ktorú sa môžete schovať. Posed na zemi je u MINI samozrejmosťou, takže výhľad vpred je obstojný. Taký Roadster rovnakej značky bude pri výške nad meter osemdesiat asi iné kafe.

Vytiahnutím všetkých štyroch okienok hore si vytvoríte útulný priestor pre mimomestské cestovanie. Nekonečno nad hlavou sa tak dá spoznávať už od teplôt okolo 20 stupňov Celzia za podmienky, že využijete schopnosti kúrenia. Do 120 km/h vás tak len vzduch zľahka šteklí na vrchole hlavy a okolo ramien cítite jemné vírenie. Vyššie rýchlosti si už žiadajú deflektor za predné sedadlá, inak sa pripravte na stuhnutý krk. Môj testovaný exemplár niečím takým nedisponoval, tak som večerné jazdy riešil kapucou. Ani za svet nezavriem tú strechu, keď kabrio, tak kabrio!

Ako obvykle, dokončenie a fotky sú na Benzinacikovi na Bloggri. Prelúskajte aj históriu, je tam už zopár pekných autíčok.

A navštíviť ma môžte aj na Facebooku, kde je ešte kopec fotiek a Twittri. Budem sa tešiť.

Váš Benzinacik

Na solar

Sadol som za monitor a začal šrotiť internetové zákutia automobiliek a predajcov. Do cesty sa mi priplietli najrôznejšie veselé kopy plechu z blízkych aj vzdialených svetadielov. Vypúlenými očiskami som analyzoval ceny, výbavy, akcie a ponuky prispôsobené na situácie kedy vo vreckách vládne mierny prievan, avšak hromadná doprava z pragmatických, praktických alebo prozaických dôvodov neprichádza ako alternatíva do úvahy. Bola to zábava. Prinieslo to so sebou zopár veľmi zaujímavých zistení.

V prvom rade, že nemusíte investovať mailand aby ste mali na výber. V druhom rade, že nieje všetko zlato, čo sa blyští a aj v pomerne striedmych cenových kategóriách sa dá vytiahnuť nejaký ten groš naviac zo zákazníka šikovným nacenením. V treťom rade,  na nešťastie na našom trhu v boji ceny a bezpečnosti ešte stále vyhráva skôr cena – za všetky príklady len jeden – ESP veľakrát v sériovej výbave nehľadajte. A v štvrtom rade ma potešila možnosť nájsť si pomerne slušného štvorkolesového kamaráta aj za cenu lepšej motorky.

Slováčisko
Urovnal som si to v hlave a onedlho som sa už hniezdil v sedadlách objektu môjho záujmu. Pohodlne uvelebeného sa ma pokúšali držať na mieste mäkkšie bočnice aj v driekovej oblasti aj na stehnách. Opierka hlavy na maxime lícovala s vrchom môjho rádoby účesu. Fajn, tu sa niet na čo sťažovať. Možno na absenciu nastaviteľnej bedrovej opory, ale popravde, netreba byť príliš rozmaznaný, vydržať sa to dá bravúrne aj bez nej. Stačí nesedieť za volantom ako kormidelník olympijského štvorbobu.

“Takže ty budeš niečo ako symbol slovenskej mobility?” zahundrem popod nos keď poklepkávam prstom po plastoch naprieč celou kabínou. Vrch palubnej dosky je krásne mäkčený a povrchová úprava spolu s členitým tvarovaním mu dodáva šmrnc. Na spodnej časti to už taká sláva nieje, ozýva sa dunenie ako keď študáci vyprevádzajú profesora po prednáške. Ku cti zlatým ručičkám toť od Trnavy slúži, že je to celé sympaticky poskladané dokopy, samozrejme v limitoch dostupných materiálov.  V prípade vyšších nárokov vás prijme koncern s modrobielym W s otvorenou náručou, je nutné si však priniesť aj viac drobákov so sebou.

Z trojramenného plastového volantíku sa ku mne vzpína chrómový lev. Pochádza z našej rodnej hrudy ešte predtým, než sa premenovala na SlovaKIU. Nech kameňom hodí ten, kto aspoň nachvíľu nespozornel, keď sme hrdí ako pávy vyprevádzali prvé kamióny naložené Peugeot-mi 207 z domácej produkcie. Odvtedy nejaký ten rôčik a facelift prešiel. Tento konkrétny exemplár už skôr víta nástupcu s číslom o jeden väčším. Zaslúži si však ešte v rámci jeho odchodu písomný epitaf.

Stabilizačný program, manuálna klimatizácia, rádio s CD, palubný počítač. Na stredovom tuneli odspodu hore je zoradené všetko, čo k životu v aute potrebujete. Ostatné je len gameboy pre spolujazdca. Raz darmo, za počet tlačidiel ako na kostolnom organe sa tvrdo platí európskou menou. Šup tam cédéčko a ste pripravení vyraziť. Ozvučenie je až prekvapivo kvalitné, pokiaľ ho nevypečiete do zóny, kde plasty vo dverách budú drncať a rezonovať pri každom tóne. Na to, aby ste si za volantom zabékali svoju obľúbenú odrhovačku to bohate stačí, ak je vaša misia v čo najkratšom čase ohluchnúť, prosím obráťte sa na svojho lokálneho „diskotekára alebo kolotočára“.  Nad titernými tlačidlami pokojne mávnite rukou, rádio aj tempomat sa dajú intuitívne ovládať páčkami na stĺpci riadenia.

Ako si nakoniec viedol Pažroutík nájdete ako obvykle na Benzinacikovi na Bloggri! Budem sa tešiť.

Váš (aj na Facebooku, kde je ešte kopec fotiek a Twittri) Benzinacik!

“Ja ťa asi zachloštím…kieho andela tu vyzváňaš v sobotu o trištvrte na osem?! A vôbec, kam si sa teperil a kde máš kľúče?” Deti, klamať sa nemá. Avšak vyjsť s holou pravdou na slnko keď ste sa celú noc naháňali v aute, namiesto toho aby ste si plnili svoje manželské alebo nemanželské povinnosti, tiež nieje najlepšia alternatíva. Najmä keď svoju krajšiu polovičku zobudíte. “Chcel som ťa prekvapiť a postarať sa nám o raňajky” s krivým úsmevom vylovím z vrecka bundy ohlodanú obloženú bagetu ktorú som kupoval nadránom na pumpe kdesi 100 km od mojej rodnej veľkodediny.

“Mhm…mám sa ísť pozrieť na počítadlo kilometrov? A nieže tu budeš teraz ešte polhodinu behať a buntošiť…” dolieha ku mne odpoveď už spod veľkej periny. Nič, za pokus to stálo. S vakmi pod očami veľkými ako igelitky leziem do vane. Horúcu sprchu na hlavu, zatváram oči. Ešte stále v mysli prechádzam sledom zákrut, podraďujem, vykrajujem presné oblúčiky, predbieham, brzdím. Trochu sa prespím a pôjdem na to, odznova. Už sa teším!

Pýcha a predsudok

Treba povedať, že už som bol aj excitovanejší pri preberaní testovaného autíčka. Oblbnutý všetkými tými prívlastkami ktoré sa na mňa valili zo všetkých strán som tak trochu aj ja podľahol. Bude tvrdé, malé, nepokojné, nepohodlné a nepraktické. Skoro som MINI Coupé odpísal rýchlejšie ako som sa s ním vôbec stihol zoznámiť. Mea culpa. Krvavočervený CooperS s čiernou strechou a rýchlymi pásmi po celom plechovom tele si už na mňa brúsil zuby. Nizučká strecha, mocné ramená, vedel, že ma požuje a nadvôvažok vypľuje ako začiatočníka.

“Tam na Vás čaká. 184 koní. Kupátko, ako sme sa dohodli” ukazuje cez veľkú sklenenú tabulu showroomu pán, ktorý má najväčšiu zásluhu na tom, že ja a Miník môžme zasa zdieľať nejakú tú chvíľku spolu. “Pozerám, že Vám tam niečo v predu chýba…” fialkavé nočné svetlo sa tentokrát nekoná. Po oboch stranách karosérie na mňa pozerá sériový halogénový kukuč. “Áno, na tento krížik v príplatkovej výbave sme akosi zabudli.” dostáva sa mi vysvetlenia obratom. Ďalšie rýpavé poznámky radšej prehĺtam, lebo ešte pôjdem domov s prázdnymi. Schmatnem kľúče a doklady a už sa moje pozadie zrkadlí z druhej strany sklenených výplní na vchode.

Fanúšik bezrámových dverí som nikdy nebol a už sa asi ani nestanem, avšak tie, cez ktoré hodlám vhupnúť teraz sú štýlové, nie príliš dlhé a primerane ťažké, takže žiadny bakelitový flair sa nekoná. Akurát zvuk dovretia konštrukciu nezaprie. Nevadí, už som ajtak vnútri. Rozvalím svoju vianočnú šunku, ktorá sa od Decembra skrýva pod hrubými svetrami a nie a nie odísť, na sedadle vodiča. Precitnem. Na to, ako málo miesta tu má byť je ho tu nejako moc. Nad hlavou mi k streche chýba dobrých 5 centimetrov, sedadlo nemám ani v najzadnejšej polohe, lebo by som na volant nedočiahol. Lakte pohodlne položím na opierky po oboch stranách. Fajn. Teda, viac ako fajn, je to reálne pohodlné aj s mojím metrom deväťdesiat.

Sebaklam

“Jéjda, zas budem musieť hladať kvalitný asfalt s lupou.” pomyslím si keď chopím do ruky starý známy výborný MINI volant a štartujem. Countryman bol tvrdý, toto zo mňa určite vyhrgľuje dušu. Prvé kilometre. Ohmatávam kožu na športových sedadlách, dverách a palubnej doske. O spracovaní nemá zmysel polemizovať, je bezchybné – veď koncern BMW. Bančujem nastavenia rádia, hrajkám sa so všakovakými prepínačmi na stredovom paneli a na strope. Niečo tu nehraje. Moje vytrasenie nieje priamo úmerné dĺžke jazdy. Sem-tam sa z diaľky ozve tlmené buchnutie, na dlhších vlnách badám akýsi ladný náznak pohupnutia, samozrejme v medziach krátkeho rázvoru. Opitý niesom, cesty sa neopravovali odkedy Edison vynašiel žiarovku. Na to, ako toto kupé má byť tvrdé je tlmenie nejaké moc dobré, jazda až priam príjemná. Škriabem sa na temene hlavy.

Ďalšie dojmy z môjho bláznenia sa s Miníkom nájdete na Benzinacikovi na Bloggri!

Váš (aj na Facebooku, kde je ešte kopec fotiek a Twittri) Benzinacik!