Zomrel kráľ
Pamätáte sa na starého otca z článku Traja králi? Bolo to BMW radu 3 z konca roku 2007, ktoré si hrdo obhajovalo svoju pozíciu pred dvomi novšími aristokratmi. Nuž, na každého raz príde a následníci sa k trónu dostali náhle a nečakane. V strede upršanej noci po ňom zostali traja vystrašení pasažieri, jedna obeť z ríše zvierat a množstvo krásne reflektujúcich črepín. Aspoň sa porúčal na odpočinok večný ako sa na správneho aristokrata patrí. Pri najdrahšej „poľovačke“ tejto zimnej sezóny.

Zoči voči
Viete ako sa vraví, že pri zlomových situáciách sa všetko odohráva akoby spomalene, sekundy nepoznajú konca kraja a vy vnímate každý prekliaty moment s trýznivou presnosťou? Pekná blbosť. Je to ako keď v izbe zhasnete svetlo. A každý, kto sa chvastá, že zo seba vyhlesol niečo zmysluplné ako „Milujem ťa“, „Svetu mier“ alebo meno ľubovolnej alegorickej entity ktorá by mala nad nami držať ochrannú ruku, s najväčšou pravdepodobnosťou klame. Ja som zo seba dostal len „Kurva!“ aj to bolo prerušené airbagom. Potom bol už len prach, smrad a sklo.

Mohlo to byť to posledné čo som kedy povedal. Naštastie hneď nasledovalo „Ste O.K. ?“ – „Čo to bolo!?“ prvá a elementárna otázka sa ozvala takmer simultánne z miesta spolujazdca a zo sedadla za ním. Neskutočne mi odľahlo. Obidve sú v poriadku . Kamarátka v zadu ešte dochrúmavala piškótu obsypaná sklom ako nevesta lupeňmi kvetov. Motor v núdzovom režime z posledných síl kašľal aby sa dalo otáčať kolesami. Krajnica a brzdy. „Vypadnime z auta, bacha, je tam zráz.“ Reflexnú vestu beriem do ruky a púšťam výstražné smerovky.

Adrenalín je úžasný. Všetci preč z cesty, obleč si vetrovku, ohavne krikľavú vestu, postav trojuhoľník, 112. Ešte nikdy môj mozog nevysielal také jasné, zrozumiteľné a štrukturované informácie. Na strane spolujazdca na miernom briežku stáli baby. Trošku preľaknuté, prekvapené ale hlavne takmer nedotknuté. „Ako ste na tom, žijete?“ – „Všade mám sklo“, „Aj ja som trochu poškriabaná ale inak v pohode. Ty si ho videl…?“ – „Videl, ale to je teraz šumák, prezrite sa ešte raz…“ to sa už ku nám blížila postava z blikajúceho auta za nami.

„Už som volal policajtov, ste všetci celí?“ pán z auta za nami mal na celú tú melu dokonalý výhľad.  „Áno, sme, ďakujem, že ste zastavili.“ – ešte stále som bol v akomsi tranze. „To je samozrejmosť. Veď to aj vyzeralo štrašne. Také hovädo…mali ste poriadne šťastie.“ – Čo sa dá na to odpovedať? – „Hmm…“ Zvyšok rozhovoru si neveľmi pamätám. Zhruba v tom čase sa mi začali triasť ruky.

…práve tu a práve teraz…
Kavaléria s farebnými majákmi sa prirútila o pár minút. Ich príjazd som registroval len sekundárne. Konsternovane som stál pri pravom prednom rohu auta a díval sa na všetku napáchanú skazu. Predná kapota ukazovala do neba, chladič, ventilátor a ostatné komponenty boli ruka v ruke s motorom, ľavý xenón vysielal svetelné signály kdesi do lesa. Predná maska to schytala na kompletku. To už nebol facelift na studeno, to už bola prestavba.

———————-

Ako táto pamätná noc pokračovala sa dozviete naBenzinacikovi na Bloggri. Je tam aj viac fotiek.

A navštíviť ma môžte aj na Facebooku a Twittri. Budem sa tešiť a ďakujem každému, kto číta!

Váš Benzinacik

Mám plán…

…a na ňom zakladám. Už ani neviem, kde som túto priblblú vetu počul prvý krát, avšak teraz sadla ako zadok na nočník. Nespočetné množstvo telefonátov, prehováranie, zaliečanie sa, diskutovanie, molestovanie. Dumal som, vymýšľal, suverénne a na facku organizoval čas sebe aj druhým. Všetko v mene tvrdohlavosti. Novej trojke nič nedarujem. Môže sa mračiť koľko chce.  Bude sa musieť postaviť svojim dvom najväčším konkurentom. Audiny a Benzy bokom a bez urážky, dnešok patrí trojkám.

Nemohol som spať. Snáď to všetko klapne. Netuším, pod akou šťastnou hviezdou som sa nachádzal, ale konštelácia je náramná. Tri generácie trojky, tri rozdielne obdoby rovnakého motora, tri výkony, tri farby, tri výbavy, tri veľkosti kolies, tri kľúče…a tri hodiny ráno. Zasa budem pozerať ako žaba z prachu. Svitanie do dňa roka ma zastihlo v rozpoložení, bolo krásne. Slniečko. Sucho. A tri naleštené čistučké tátoše. Nemať uši, škerím sa dookola. Kávičku, zdvorilostný pokec? Načo, môj mozog sa už dávno vozil na húsenkovej dráhe. Chvíľu som sa len kochal. “Chlapci, budem na vás dobrý, ak budete vy dobrí na mňa“, prihováram sa plechovým fešákom keď beriem kľúče. Ideme na to!

Starý otec

Zakladal kráľovstvo. Bránil teritórium voči silným súperom už od nepamäti. Je rozvážny, skúsený, z jeho múdrosti profitovali mnohí. Nad zrkadlami sa už objavili prvé šediny. Vytvoril si meno, kto ho vidí, vie. Starne s gráciou, eleganciou a charizmou. Viac ako 80.000 bojových km naháňal strach Woflsburgským kniežatám, Ingolstadtským členom kruhov vyvolených a japonským nasledovníkom dynastie L(u/e)xusu.  Záprah 143 verných vraníkov poslušne odvádza svoju prácu ako kedykoľvek predtým. Sadám si dovnútra s pokorou.   “Ahoj starý priateľu, dlho sme sa nevideli.”

Sériové sedadlá v koži padnú ako uliate. Výborná poloha, volant, odsúdený na tenký veniec nedostatkom krížikov v príplatkovej výbave, je takmer kolmo na telo. Všetko tu kliká, nič nieje dochytané, ošuntelé, nepôsobí obstarožne. Neverím, že to už bude päť rokov. “Vidím, že si sa mal dobre. Ideme trochu zaspomínať?” Vychádzame z parkoviska. Zadný pohon pôsobí tak podmanivo ľahkonoho. Manuálna prevodovka sa s týmto motorom snáď narodila. Volant sprostredkováva nefiltrovanú mechanickú dobrotu, noštek z časov keď sa ešte nenosili denné maškarády vykrajuje zákruty bi-xenónovým pohľadom. Je to celé tak krásne autentické. Nepotrebujete navigácie, kamery, displeje, asistenčné vychovávateľky, taľafatky. Tu ste pilot. Aj v 50 km/h v dedine.

Otec

Neprebudený

Kde som sa vzal, tu som sa vzal, v sobotu ráno stojím v showroome v pre mňa celkom nekresťanskú hodinu. Nie sme ďaleko od Bratislavy napriek tomu mi jazda pripadala ako večnosť. Tešil som sa veľmi rozospato. Na svedomí to má zasa môj verný spoluslintateľ Bundáš – „Bude sa predstavovať nová trojka, nechceš sa pridať?“ Blbé otázky. Ruky vo vreckách zamrmlem od dverí na pozdrav a poďho odstrkovať ľudí, ktorí mi clonia vo výhľade…na kávovar. „Prosím Vás o jedno presso inak budem nespôsobilý.“ nástojčivo sa prihováram milému baristovi v BMW postroji. Obratom dostávam do ruky smrťáka v mikroskopickej šálke. Šup ho do systému. Otrasiem sa, vetrovku šmarím na vešiak a už pozná môj navádzací systém len jeden cieľ. Novú troječku vystavenú na obdiv v strede salónu.

Prvé letmé kolečko za sebou, pripletie sa mi do cesty predajca. Po chvíli zdvorilého konverzačného ping-pongu o run-flatoch, xenónoch, kilowattoch, koňoch a babách sa rozhodujem zarezať do živého. „Nevidím žiadnu odstavenú vonku, ako to vyzerá s možnosťou si zajazdiť?“. „Ľutujem, dnes môžme ponúknuť iba statickú prezentáciu, avšak žiadny strach, s jazdením na Vás určite budeme myslieť. “ Mhm, nebojte, platiť to bude vice versa, pomyslím si. „No jo, čo sa dá robiť, tak ja sa tu nejak prebavím.“ odpovedám kráčajúc k vodičovým dverám s vedomím, že kým sa gro príduvšej spoločnosti venuje rautu je okolo auta a v jeho vnútri ešte dosť miesta.

Nová doba

Šup dovnútra do opojného pachu novoty. Trochu sa pohniezdim na deklarovanom športovom sedadle vodiča. Je pohodlnejšie ako vyzerá, avšak trošíčku mi chýba to pevné zovretie v polohe sedmo z minulej generácie. Darmo, už aj v BMW musia prihliadať na spoluobčanov, ktorí radi a veľa papkajú. Ešte, že sa dá sedák stále predĺžiť a látkový poťah zabráni posúvaniu zadnice v bočnom smere pri bláznení sa. Čo sa vďaka Bohu nezmenilo je nízky posed a pocit, že ste súčasťou auta a nie, že ste naňho zhora prilepený. Či však váš entuziazmus zo sedadla a zemi budú zdieľať aj pasažieri za vami nechám otvorené, najmä ak v prípade, že nebudete opatrní im posunom sedadla na dno exekuujete špičky topánok aj s palcami

Ako správnemu egoistovi mi je však dumanie nad pocitmi pasažierov za mnou cudzie. Čo je dôležité je volant. Skoro bezo zmien premontovaný z novej jednotkovej rady je malý, tučný, technokraticky moderný, proste výborný. Nastavovať sa dá vo všetkých smeroch a je na vodiča nasmerovaný kolmo, čiže riziko van-ového alebo nebodaj SUV-čkového pocitu nehrozí. Zatváram dvere s dokonalo utlmeným dunením. Miesto na rozdávanie vyzerá inak. Stredový tunel je široký, vysoký a zakončený kongeniálnym voličom automatickej prevodovky nad ktorým sa rozplývam v každom BMW. Konečne sa nasťahoval aj do trojky a je tam ako doma. Neďaleko sa na vás škerí už panel audio-systému a klimatizácie. Obe sú natočené k vodičovi avšak rozširujú stredovú sekciu palubnej dosky ešte viac. Resumé – cítite sa ako v dobre vyčalúnenej dokonalo spracovanej vani. Pri mojom posede som však bol trochu umrnčaný ohľadom dizajnu dverového panelu, ktorého rukoväť v piano laku zrovna vytŕčala tam, kam si to namierilo moje ľavé koleno. Neviem na kieho andela vymýšľali páni dizajnéri oblúk aj tam, kde ho netreba.

Spolujazdec má okolo seba vlastne to isté len v modrom a bez volantu. Nevynímajúc výhľad na obrazovku multifunkčného systému, ktorého ovládacie koliesko a tlačítka nájdete v každom prevedení troječky medzi sedadlami. Hravý ako vždy som začal náhodne stláčať bez rozmyslu všetky gombíky dúfajúc, že trafím aj ten, ktorým sa displej zasúva späť do palubovky. Nerabotajet. Mini televízor vytŕča do priestoru napevno, zaklapnúť ho môžte len raz a to kladivom. Hlavu do dlaní – tomu sa hovorí inovácia nasilu. Jednak je celá tá nádhera kompletne netienená, dvak trčí z inak do detailov prepracovaného interiéru do priestoru ako päsť na oko. Ak sa buchnete po vačku, dostanete väčší displej k navigácii ktorý nemá ďaleko od priemernej veľkosti tabletu. Vyzerať však stále bude ako by vám ho na palubovku nastrelili klincami Pat a Mat. Osobne som vyronil slzu za kaplnkou navigácie odchádzajúcej generácie. Iste, funkčnosť je iné kafe. Kontrast a farebnosť vám vypália oči, zo všetkými funkciami zabijete nejeden šedý zimný večer. Generácia hrajFón vo vytržení.

Pokračovanie môjho stretnutia s novou trojkou od BMW nájdete na Benzinacikovi na Bloggri! Budem sa tešiť.

Váš (aj na Facebooku, kde je ešte kopec fotiek a Twittri) Benzinacik!