Ak raz zomriem, musí to byť v tomto interiéri. Zomriem šťastný. Ešte moje strnulé prsty budú ako posledné obopínať ten nádherný béžový volant. Zomriem pokojný. Obklopený mäkučkou kožou, chladným kovom a pravým štrukturovaným drevom. Zomriem pohodlne. S nadhľadom sa budem dívať na svet a moje vädnúce telo budú zvierať famózne elektricky nastaviteľné sedačky. A ešte aj tá dáma s kosou, ktorá si ma príde vyzdvihnúť bude nútená pookriať pri všetkej tej kráse.

Sľubujem, lyrizovanú prózu nechám na profesionálov ktorých pisateľské schopnosti siahajú ďaleko za tie moje, avšak nenašiel som lepší spôsob, ako by som opísal moje rozpoloženie vždy, keď vidím tento nádherný interiér. Áno, vlhká handrička sa stane váš nerozlučný priateľ, prezuvky alebo návleky budú súčasťou povinnej výbavy a začnete mať hygienické návyky úrazového chirurga. Ale stojí to za to všetko. Aj za ďalšie auto v ktorom budete voziť vaše dietky s tečúcou zmrzlinou, svokrovcov so psíkom z chalupy a aj tú šatu „určite poriadne umytú“ bedničku práve vykopaných zemiakov.

Budete sólo, zabuchnete dvere a pred každou jazdou aspoň na tú jednu extra sekundu uvoľníte svoju myseľ a pokocháte sa tým dokonalým vnútrajškom ktorým vybavili  mnou testované Volvo XC60 D3 AWD. Mnohými zakríknutá ako značka pre učiteľov v roláku, začalo sa mi Volvo už pri preberaní akosi dostávať pod kožu. Andela, ako to, že vedia ako na mňa…?

Styx

Nestarne. Ak nepočítam pár miernych retuší na prednom a zadnom nárazníku, vyoperovanie predných hmloviek a nové farby, XC-čko stále vyzerá ako prvý deň po svojom uvedení na trh – prekliato dobre. Ani fotky nedokážu celkom verne demonštrovať akúsi sofistikovanú eleganciu, ktorú Volvík vyžaruje naživo. Dokonca ani ku zvolenému odtieňu hnedej metalízy nemám v tomto prípade výhrady, a to už je memento samo o sebe – poznám autá na ktorých by takáto farba evokovala skôr výsledok črevného rozladenia ako štýlovosť a individualitu.

Keď dočítate túto vetu, zavrite nachvíľu oči a predstavte si disky v kombinácii lešteného hliníka a matných čiernych aplikácií. Zimomriavky, že? Popis pôsobí ako z lacného tuningového katalógu. A teraz uprite pohľad na obrázky v galérii. Sofistikovaný trojrozmerný dizajn a dokonalé vypracovanie v skutočnosti z tejto hrôzostrašne znejúcej mixtúry spravia jedny z najkrajších a najháklivejších papučiek, do ktorých môžete svoje auto obuť. Ruku na srdce, brodiť sa štrkovými dnami riek ajtak nebudete. Neprihliadajúc na to, či na ich druhom brehu čaká iba pokračovanie cesty alebo rovno druhý svet.

Pri všetkom tom obdive je ľahké prehliadnuť jeden malý úsmevný detail. Smerový dizajn diskov sa na jednej strane auta zbieha v smere jazdy, na druhej proti smeru. Neklamný dôkaz, že v Göteborgu v rámci unifikácie zabudli vyrobiť zrkadlovú formu na odlievanie elektrónov. Na XC60-tke je to skoro nebadateľné, dajte si však do konfigurátora S60/V60 v R-designe a zbadáte to “in flagranti“. Vadí to však niekomu? Pri kladnej odpovedi odporúčam konzultovať lekára pre diagnostikovanie obsedantne kompulzívnej poruchy. Tie disky sú krásne, a ticho!

Iba Marilyn a XC majú dokonalý zadok a boky. Kým to prvé by mohol dosvedčiť len nebohý JFK, o pravdivosti toho druhého sa môžte presviedčať každý deň. Najmä v noci, keď linka diód koncových svetiel obteká zadné sklo a boky karosérie ako padavé saténové večerné šaty. Všetka tá zmyselnosť je ešte aj nečakane praktická. Obrovský pravidelný otvor a fakticky neexistujúca nakladacia hrana robia zo sťahovania brnkačku, pár stoviek Eur naviac za elektrické otváranie kufra sa pri váhe veka tiež zdajú ako rozumná investícia. Nemesis v podobe bledého čalúnenia však aj tu exponenciálne zvýši nároky na údržbu.

———————————–

Či a ako som to nakoniec prežil sa dočítate na Benzinacikovi na Bloggri. Je tam aj viac fotiek toho krásneho exteriéru a interiéru.

A navštíviť ma môžte aj na Facebooku a Twittri. Budem sa tešiť a ďakujem každému, kto číta!

Váš Benzinacik

Meno ruže
Čo čert nechcel, v poslednom čase sa akoby s Volkswagenmi vrece roztrhlo, a keďže niesom v pozícii si vyberať, jednou nohou ešte v testovanom pašíkovi už aj presadám do druhého exempláru s rovnakým rodným listom. Keď napíšem Golf, každý si určite zívnete. Rád by som však vedel, čo spravíte, keď dodám Plus. Otázniky?

Ťažko sa stať hviezdou samostatne, keď ste zdedili meno ktoré už desaťročia klincuje všetko naokolo. Ralf Schumacher by o tom vedel rozprávať. Podvozková platforma z klasického Golfa, množstvo zhodných komponentov, nabobtnaná karoséria a zmenený výzor predku a zadku tvoria celkovú bilanciu. Golf Plus si na polceste medzi hatchbackom a vanom zastal rolu škaredého káčatka v rodine. Predajné štatistiky neklamú, popri svojom bráchovi zostáva tento obézny golfer skôr okrajovou záležitosťou, čož je zrejme aj dôvod, prečo VW novinky v tomto modeli uvádza pomerne nemotivovane a s oneskorením. Nuž, a keď niekedy budem písať o VW Golf kombi, tento odstavec tam môžem rovno skopírovať…

Pomaly ďalej zájdeš
Dovnútra sa nehrniem. Čo už by ma tam mohlo prekvapiť. Pôjdem na to na partizána – od zadu. Otváram obrovské veko kufra a hľa, pravidelnosť sama. Ak sa dá niektorý kufor naozaj využiť do posledného pomyselného litra, tak je to tento. Skôr hlboký ako dlhý,  jeho objemu čo len po plató by dokázal niečo vytknúť snáď len vodič Octavie kombi. Až kým by neobjavil, že zadné sedadlá sa dajú osve posúvať. Nedajbože ich sklopiť z kufra a zaraz sa dívate na obývateľnú garsónku na kolesách.

Staršiu koncepciu autíčka však prezradia niektoré nedomyslené detaily, ktoré už teraz automobilky riešia s trochou viac filipa – dvojité dno kufra je ešte pomerne maličkosť, otvor na dlhé predmety, ktorý začína až dobrých dvadsaťpäť čísel nad dnom mne osobne zmysel moc nedával. Nech tade prestrčíte čokoľvek, bude vám to v zadu visieť vo vzduchu alebo sa nedajbože ohýbať. Nie sú to asi veci, ktoré by ste oľutovali po kúpe, za uchom sa však poškrabkáte pokaždé, keď ich zbadáte.

Našťastie opačná strana zadných operadiel exceluje. Sedáky sú až neobvykle dlhé a posed je príjemne vzpriamený. A ak sa neženiete za maximálnou prepravnou kapacitou na batožinu, tak za vodičom a spolujazdcom si žienky noblesne dokážu prehodiť „nožku cez nožku“ aj v úzkej sukni. Všeobecne ani s prepravou štyroch reprezentačných basketbalistov naprieč Európou nemá Golfík najmenší problém ak sa pýši pluskom. A ani nebudú po ceste musieť veľmi strečovať. Nad hlavou je miesta bohate, museli by ste mať ramená ako dvojkrídlová skriňa aby vám v tejto oblasti bolo vnútri tesno. A ešte jeden malý praktický postreh – Golf Plus je jeden z mála autíčok, kde vám vaše ratolesti z detskej sedačky nezašpinia nohami zadné strany predných sedadiel – nedočiahnu! Keď toto nieje predajný argument tak neviem.

Železná košeľa
Koncern neprekročí za žiadnych okolností svoj tieň. Kam sa z miesta vodiča pozriete, všetko je prísne geometrické, upratané, účelné, čiernošedé a jednotvárne. Solídnejšie ako v Seatoch avšak správnym spôsobom „titerné“ aby ste si ani na sekundu nepomysleli, že sedíte v nejakej Audine. Až na trochu prevýduchovaný stredný panel a hračkársky pôsobiace sériové audio tu nieje moc čo vytknúť ani popisovať.

————————————–

Ako obvykle, dokončenie a fotky sú na Benzinacikovi na Bloggri. Prelúskajte aj históriu, je tam už nejeden koncernový brat alebo bratranec

A navštíviť ma môžte aj na Facebooku, kde je ešte kopec fotiek a Twittri. Budem sa tešiť a ďakujem každému, kto číta!

Váš Benzinacik

Direktor

Nepraktické, malé, silné, pažravé, hlučné, tvrdé, hnedé s bledým interiérom a plátenou strechou. Nemá to chybu! To, čo by pri výbere rodinného približovadla spôsobovalo tatinom zástavu srdca pôsobí pri kabriolete ako najlepšie lákadlo. A teraz čaká na mňa. Ešte nikdy som pred testom tak často nechodil s hlavou otočenou k nebesiam. Oplatilo sa. Nech už tam hore počasie riadi sám pánbožko alebo len serendipita, v tomto prípade mi bolo maximálne naklonené. Ďakujem, na pár dní som bol riaditeľom zemegule.

Caffeé Latte
Nanovo popisovať dizajn Mini by bolo nosením dreva do lesa, konieckoncov nieje prvé a ani posledné, s ktorým som si potykal. Nedá mi však nepopísať niektoré detaily ktoré zo zlatučkého škriatka spravili, dámy odpustia, „kočkolap ako prasa“. Začína to všetko famóznou tmavohnedou metalízou. Je nenápadná, elegantná a neskutočne tomuto autu pristane. Najmä, keď je v zavretom stave aj zladená s hnedou farbou čapičky pre zlé počasie. Zabudnite na krikľavé farby a kontrastné pásy na karosérii. Tento Miník zhodil tréningové šušťáky a nahodil oblek od Armaniho na večer.

Čierne očiská, športový nárazník so zatmavenými dekoratívnymi otvormi. Z predu je kabrio sebavedomie samo, potrebnú presvedčivosť podtrhuje 184 koní a dva centrálne vyvedené výfuky vyludzujúce jeden z politicky najnekorektnejších zvukov aký dokáže vyprodukovať potentná jedna-šestka. Neexistuje kombinácia samohlások a spoluhlások, ktorou by sa dala opísať kulisa, ktorú si užívate pri akcelerácii a ubratí plynu pri otvorenej streche. Avšak ak by sa tento zvuk dal zhmotniť, prosím si ho aplikovať intravenózne. Tromfne ho snáď iba veľkohubý John Cooper Works, ten však je už kompletne utrhnutý z reťaze a niet mu pomoci.

Vnútrajšok sekunduje krémovou kožou potiahnutými sedadlami a čiernym klavírnym lakom na palubovke a dverách. Exteriér a interiér dokonalo ladia a bledé poťahy aj napriek 4000 najazdeným kilometrom nejavia znaky akéhokoľvek opotrebenia alebo znečistenia. Neznamená to však, že nebudete z vonku aj z vnútra v permanencii s handričkou, fešáka musíte udržovať čistého ako sa patrí, aby na bulvároch a uliciach žiaril. Celok vyzerá tak honosne až začínam mať neblahý pocit, že sa tu niekto poriadne vyšantil v zozname príplatkovej výbavy a výslednú sumu budem musieť dlhšie predýchavať. Než si však nechám pokaziť chuť bolesťou v peňaženke, idem krásavca ponaháňať po okreskách. Hore bez, samozrejme.

Pózu poprosím
Tehla na pedál, poskakovanie medzi autami, brzdy, podradenie, ručička otáčkomera v permanencii po červené pole, nepríčetný výraz tváre. To všetko sa teraz nekoná. Nie, že by na to CooperS kabrio nemalo gény, avšak k otvorenému auto mi to akosi nesedí. Oveľa napĺňajúcejšia je pomalá jazda s oknami dolu. Letný vzduch si veselo šantí v kabíne a vy sa odrazu nemáte kam ponáhľať. Mestské tempo sa takto dá absolvovať bez problémov. Predné sklo je dostatočne kolmé aj pre dlháňov a vytvára bariéru za ktorú sa môžete schovať. Posed na zemi je u MINI samozrejmosťou, takže výhľad vpred je obstojný. Taký Roadster rovnakej značky bude pri výške nad meter osemdesiat asi iné kafe.

Vytiahnutím všetkých štyroch okienok hore si vytvoríte útulný priestor pre mimomestské cestovanie. Nekonečno nad hlavou sa tak dá spoznávať už od teplôt okolo 20 stupňov Celzia za podmienky, že využijete schopnosti kúrenia. Do 120 km/h vás tak len vzduch zľahka šteklí na vrchole hlavy a okolo ramien cítite jemné vírenie. Vyššie rýchlosti si už žiadajú deflektor za predné sedadlá, inak sa pripravte na stuhnutý krk. Môj testovaný exemplár niečím takým nedisponoval, tak som večerné jazdy riešil kapucou. Ani za svet nezavriem tú strechu, keď kabrio, tak kabrio!

Ako obvykle, dokončenie a fotky sú na Benzinacikovi na Bloggri. Prelúskajte aj históriu, je tam už zopár pekných autíčok.

A navštíviť ma môžte aj na Facebooku, kde je ešte kopec fotiek a Twittri. Budem sa tešiť.

Váš Benzinacik

Na solar

Sadol som za monitor a začal šrotiť internetové zákutia automobiliek a predajcov. Do cesty sa mi priplietli najrôznejšie veselé kopy plechu z blízkych aj vzdialených svetadielov. Vypúlenými očiskami som analyzoval ceny, výbavy, akcie a ponuky prispôsobené na situácie kedy vo vreckách vládne mierny prievan, avšak hromadná doprava z pragmatických, praktických alebo prozaických dôvodov neprichádza ako alternatíva do úvahy. Bola to zábava. Prinieslo to so sebou zopár veľmi zaujímavých zistení.

V prvom rade, že nemusíte investovať mailand aby ste mali na výber. V druhom rade, že nieje všetko zlato, čo sa blyští a aj v pomerne striedmych cenových kategóriách sa dá vytiahnuť nejaký ten groš naviac zo zákazníka šikovným nacenením. V treťom rade,  na nešťastie na našom trhu v boji ceny a bezpečnosti ešte stále vyhráva skôr cena – za všetky príklady len jeden – ESP veľakrát v sériovej výbave nehľadajte. A v štvrtom rade ma potešila možnosť nájsť si pomerne slušného štvorkolesového kamaráta aj za cenu lepšej motorky.

Slováčisko
Urovnal som si to v hlave a onedlho som sa už hniezdil v sedadlách objektu môjho záujmu. Pohodlne uvelebeného sa ma pokúšali držať na mieste mäkkšie bočnice aj v driekovej oblasti aj na stehnách. Opierka hlavy na maxime lícovala s vrchom môjho rádoby účesu. Fajn, tu sa niet na čo sťažovať. Možno na absenciu nastaviteľnej bedrovej opory, ale popravde, netreba byť príliš rozmaznaný, vydržať sa to dá bravúrne aj bez nej. Stačí nesedieť za volantom ako kormidelník olympijského štvorbobu.

“Takže ty budeš niečo ako symbol slovenskej mobility?” zahundrem popod nos keď poklepkávam prstom po plastoch naprieč celou kabínou. Vrch palubnej dosky je krásne mäkčený a povrchová úprava spolu s členitým tvarovaním mu dodáva šmrnc. Na spodnej časti to už taká sláva nieje, ozýva sa dunenie ako keď študáci vyprevádzajú profesora po prednáške. Ku cti zlatým ručičkám toť od Trnavy slúži, že je to celé sympaticky poskladané dokopy, samozrejme v limitoch dostupných materiálov.  V prípade vyšších nárokov vás prijme koncern s modrobielym W s otvorenou náručou, je nutné si však priniesť aj viac drobákov so sebou.

Z trojramenného plastového volantíku sa ku mne vzpína chrómový lev. Pochádza z našej rodnej hrudy ešte predtým, než sa premenovala na SlovaKIU. Nech kameňom hodí ten, kto aspoň nachvíľu nespozornel, keď sme hrdí ako pávy vyprevádzali prvé kamióny naložené Peugeot-mi 207 z domácej produkcie. Odvtedy nejaký ten rôčik a facelift prešiel. Tento konkrétny exemplár už skôr víta nástupcu s číslom o jeden väčším. Zaslúži si však ešte v rámci jeho odchodu písomný epitaf.

Stabilizačný program, manuálna klimatizácia, rádio s CD, palubný počítač. Na stredovom tuneli odspodu hore je zoradené všetko, čo k životu v aute potrebujete. Ostatné je len gameboy pre spolujazdca. Raz darmo, za počet tlačidiel ako na kostolnom organe sa tvrdo platí európskou menou. Šup tam cédéčko a ste pripravení vyraziť. Ozvučenie je až prekvapivo kvalitné, pokiaľ ho nevypečiete do zóny, kde plasty vo dverách budú drncať a rezonovať pri každom tóne. Na to, aby ste si za volantom zabékali svoju obľúbenú odrhovačku to bohate stačí, ak je vaša misia v čo najkratšom čase ohluchnúť, prosím obráťte sa na svojho lokálneho „diskotekára alebo kolotočára“.  Nad titernými tlačidlami pokojne mávnite rukou, rádio aj tempomat sa dajú intuitívne ovládať páčkami na stĺpci riadenia.

Ako si nakoniec viedol Pažroutík nájdete ako obvykle na Benzinacikovi na Bloggri! Budem sa tešiť.

Váš (aj na Facebooku, kde je ešte kopec fotiek a Twittri) Benzinacik!