Direktor

Nepraktické, malé, silné, pažravé, hlučné, tvrdé, hnedé s bledým interiérom a plátenou strechou. Nemá to chybu! To, čo by pri výbere rodinného približovadla spôsobovalo tatinom zástavu srdca pôsobí pri kabriolete ako najlepšie lákadlo. A teraz čaká na mňa. Ešte nikdy som pred testom tak často nechodil s hlavou otočenou k nebesiam. Oplatilo sa. Nech už tam hore počasie riadi sám pánbožko alebo len serendipita, v tomto prípade mi bolo maximálne naklonené. Ďakujem, na pár dní som bol riaditeľom zemegule.

Caffeé Latte
Nanovo popisovať dizajn Mini by bolo nosením dreva do lesa, konieckoncov nieje prvé a ani posledné, s ktorým som si potykal. Nedá mi však nepopísať niektoré detaily ktoré zo zlatučkého škriatka spravili, dámy odpustia, „kočkolap ako prasa“. Začína to všetko famóznou tmavohnedou metalízou. Je nenápadná, elegantná a neskutočne tomuto autu pristane. Najmä, keď je v zavretom stave aj zladená s hnedou farbou čapičky pre zlé počasie. Zabudnite na krikľavé farby a kontrastné pásy na karosérii. Tento Miník zhodil tréningové šušťáky a nahodil oblek od Armaniho na večer.

Čierne očiská, športový nárazník so zatmavenými dekoratívnymi otvormi. Z predu je kabrio sebavedomie samo, potrebnú presvedčivosť podtrhuje 184 koní a dva centrálne vyvedené výfuky vyludzujúce jeden z politicky najnekorektnejších zvukov aký dokáže vyprodukovať potentná jedna-šestka. Neexistuje kombinácia samohlások a spoluhlások, ktorou by sa dala opísať kulisa, ktorú si užívate pri akcelerácii a ubratí plynu pri otvorenej streche. Avšak ak by sa tento zvuk dal zhmotniť, prosím si ho aplikovať intravenózne. Tromfne ho snáď iba veľkohubý John Cooper Works, ten však je už kompletne utrhnutý z reťaze a niet mu pomoci.

Vnútrajšok sekunduje krémovou kožou potiahnutými sedadlami a čiernym klavírnym lakom na palubovke a dverách. Exteriér a interiér dokonalo ladia a bledé poťahy aj napriek 4000 najazdeným kilometrom nejavia znaky akéhokoľvek opotrebenia alebo znečistenia. Neznamená to však, že nebudete z vonku aj z vnútra v permanencii s handričkou, fešáka musíte udržovať čistého ako sa patrí, aby na bulvároch a uliciach žiaril. Celok vyzerá tak honosne až začínam mať neblahý pocit, že sa tu niekto poriadne vyšantil v zozname príplatkovej výbavy a výslednú sumu budem musieť dlhšie predýchavať. Než si však nechám pokaziť chuť bolesťou v peňaženke, idem krásavca ponaháňať po okreskách. Hore bez, samozrejme.

Pózu poprosím
Tehla na pedál, poskakovanie medzi autami, brzdy, podradenie, ručička otáčkomera v permanencii po červené pole, nepríčetný výraz tváre. To všetko sa teraz nekoná. Nie, že by na to CooperS kabrio nemalo gény, avšak k otvorenému auto mi to akosi nesedí. Oveľa napĺňajúcejšia je pomalá jazda s oknami dolu. Letný vzduch si veselo šantí v kabíne a vy sa odrazu nemáte kam ponáhľať. Mestské tempo sa takto dá absolvovať bez problémov. Predné sklo je dostatočne kolmé aj pre dlháňov a vytvára bariéru za ktorú sa môžete schovať. Posed na zemi je u MINI samozrejmosťou, takže výhľad vpred je obstojný. Taký Roadster rovnakej značky bude pri výške nad meter osemdesiat asi iné kafe.

Vytiahnutím všetkých štyroch okienok hore si vytvoríte útulný priestor pre mimomestské cestovanie. Nekonečno nad hlavou sa tak dá spoznávať už od teplôt okolo 20 stupňov Celzia za podmienky, že využijete schopnosti kúrenia. Do 120 km/h vás tak len vzduch zľahka šteklí na vrchole hlavy a okolo ramien cítite jemné vírenie. Vyššie rýchlosti si už žiadajú deflektor za predné sedadlá, inak sa pripravte na stuhnutý krk. Môj testovaný exemplár niečím takým nedisponoval, tak som večerné jazdy riešil kapucou. Ani za svet nezavriem tú strechu, keď kabrio, tak kabrio!

Ako obvykle, dokončenie a fotky sú na Benzinacikovi na Bloggri. Prelúskajte aj históriu, je tam už zopár pekných autíčok.

A navštíviť ma môžte aj na Facebooku, kde je ešte kopec fotiek a Twittri. Budem sa tešiť.

Váš Benzinacik

Som si takmer istý, že spektrum prvotných mysliteľných reakcií bude siahať od „nie, radšej knihu“ až po „sweet mother of G..!“ v závislosti od vzdialenosti vašej nežnejšej, krajšej a voňavejšej polovičky od monitora.  Nuže, prekérna to situácia bez univerzálneho riešenia. Ja som svoju jarnú hormonálnu vzburu pomerne úspešne skryl za oddanosť svojmu poslaniu automobilového slintateľa.

Metamorfóza
Kafka bokom, teraz som len jednu sprchu vzdialený od Jamesa Bonda. Každý vlas na hlave uložiť separé, nevyzerať učesaný avšak nemať na hlave kukučie hniezdo. Kravatu zaviazať, rozgajdať. Trafiť sa niekde medzi podomového obchodníka a idem z krčmy. So sakom opatrne. Nešikovný strih a vyzeráte ako šofér limuzíny z LA. Čisté sneakers – t. j. tenisky ktoré sa tvária štýlovo. Ten najdôležitejší výraz tváre a pred domom tmavé okuliare na frňák. Ešte aby som sa tomu autu nepáčil!

Aston Martin nikde. Snáď sa mi to kulminujúce ego zmestí aj do môjho približovadla.  Tempomat na šesťdesiat, jemné meškanie patrí k bontónu. Aj počasie vedelo, že keď sa predstavuje roadster, musí sa predviesť. Parkujem. Už ma čakájú. Flotila naleštených Mini až po horizont a v centre diania hlavná hviezda večera zahalená do semi-transparentnej pokrývky. Druhé Miňátko čo zhadzuje strechu.

Úvodné formality z krku sťahujem sa do úzadia presondovať situáciu. Stolíky prestreté, v strede showroomu improvizovaný tanečný parket, pozvoľna prichádzajúci hostia, dvaja hlavní organizátori vítajúci zúčastnených milým slovom a úsmevom. Všade roztrúsené dlhonohé kočky na ktoré vás zasnený pohľad príde na drahý rozvod. V pozadí tichá lounge-music. Tak sa to robí! A nijak inak. Až na tie kostýmy zajaca. Pripadá mi to prežité klišé. Čierne koktejlky ako uniforma by to boli spravili tiež, ale marketing asi nepustí.

Do tuhého
Pár úvodných slov, kultúrny program ktorý predviedol, ako to vyzerá, keď viete tancovať, ďakovačky sponzorom. Ubieha to rýchlo, ale teraz už tú plachtu dolu, andela! Nie som trpezlivý keď som hladný. Zrazu sa kde nič, tu nič zhŕkli okolo zakrytej kopy plechu baby. Už som vedel, čo sa chystá, foťáky sa tasili jedna radosť. Hurá! Nový Miník je tu.

Strieborná metalíza, čierne pruhy, zatmavené svetlá, čierne disky. Tá kombinácia mu pristane. Škrátkovi. Trochu prehovárania, kým dal dolu strechu a už ho aj išli kickať dobrým šampanským. Následne vykúpali v bublinkovom moku aj výtlačok časopisu ktorý v žiadnom prípade nemá ani jeden tínedžer schovaný pod matracom, Playmates z povolania nachvíľu nahodili zubárske úsmevy do oficiálnych kamier. To už všetkým nosy vytáčala vôňa mäska, ktoré sa grilovalo.

Či som Miníka nakoniec zbalil sa dočítate na Benzinacikovi na Bloggri! Je tam aj výber najkrajších fotiek, tak sa budem tešiť, keď tam zavítate.

Váš (aj na Facebooku, kde je ešte kopec fotiek a Twittri) Benzinacik.

“Ja ťa asi zachloštím…kieho andela tu vyzváňaš v sobotu o trištvrte na osem?! A vôbec, kam si sa teperil a kde máš kľúče?” Deti, klamať sa nemá. Avšak vyjsť s holou pravdou na slnko keď ste sa celú noc naháňali v aute, namiesto toho aby ste si plnili svoje manželské alebo nemanželské povinnosti, tiež nieje najlepšia alternatíva. Najmä keď svoju krajšiu polovičku zobudíte. “Chcel som ťa prekvapiť a postarať sa nám o raňajky” s krivým úsmevom vylovím z vrecka bundy ohlodanú obloženú bagetu ktorú som kupoval nadránom na pumpe kdesi 100 km od mojej rodnej veľkodediny.

“Mhm…mám sa ísť pozrieť na počítadlo kilometrov? A nieže tu budeš teraz ešte polhodinu behať a buntošiť…” dolieha ku mne odpoveď už spod veľkej periny. Nič, za pokus to stálo. S vakmi pod očami veľkými ako igelitky leziem do vane. Horúcu sprchu na hlavu, zatváram oči. Ešte stále v mysli prechádzam sledom zákrut, podraďujem, vykrajujem presné oblúčiky, predbieham, brzdím. Trochu sa prespím a pôjdem na to, odznova. Už sa teším!

Pýcha a predsudok

Treba povedať, že už som bol aj excitovanejší pri preberaní testovaného autíčka. Oblbnutý všetkými tými prívlastkami ktoré sa na mňa valili zo všetkých strán som tak trochu aj ja podľahol. Bude tvrdé, malé, nepokojné, nepohodlné a nepraktické. Skoro som MINI Coupé odpísal rýchlejšie ako som sa s ním vôbec stihol zoznámiť. Mea culpa. Krvavočervený CooperS s čiernou strechou a rýchlymi pásmi po celom plechovom tele si už na mňa brúsil zuby. Nizučká strecha, mocné ramená, vedel, že ma požuje a nadvôvažok vypľuje ako začiatočníka.

“Tam na Vás čaká. 184 koní. Kupátko, ako sme sa dohodli” ukazuje cez veľkú sklenenú tabulu showroomu pán, ktorý má najväčšiu zásluhu na tom, že ja a Miník môžme zasa zdieľať nejakú tú chvíľku spolu. “Pozerám, že Vám tam niečo v predu chýba…” fialkavé nočné svetlo sa tentokrát nekoná. Po oboch stranách karosérie na mňa pozerá sériový halogénový kukuč. “Áno, na tento krížik v príplatkovej výbave sme akosi zabudli.” dostáva sa mi vysvetlenia obratom. Ďalšie rýpavé poznámky radšej prehĺtam, lebo ešte pôjdem domov s prázdnymi. Schmatnem kľúče a doklady a už sa moje pozadie zrkadlí z druhej strany sklenených výplní na vchode.

Fanúšik bezrámových dverí som nikdy nebol a už sa asi ani nestanem, avšak tie, cez ktoré hodlám vhupnúť teraz sú štýlové, nie príliš dlhé a primerane ťažké, takže žiadny bakelitový flair sa nekoná. Akurát zvuk dovretia konštrukciu nezaprie. Nevadí, už som ajtak vnútri. Rozvalím svoju vianočnú šunku, ktorá sa od Decembra skrýva pod hrubými svetrami a nie a nie odísť, na sedadle vodiča. Precitnem. Na to, ako málo miesta tu má byť je ho tu nejako moc. Nad hlavou mi k streche chýba dobrých 5 centimetrov, sedadlo nemám ani v najzadnejšej polohe, lebo by som na volant nedočiahol. Lakte pohodlne položím na opierky po oboch stranách. Fajn. Teda, viac ako fajn, je to reálne pohodlné aj s mojím metrom deväťdesiat.

Sebaklam

“Jéjda, zas budem musieť hladať kvalitný asfalt s lupou.” pomyslím si keď chopím do ruky starý známy výborný MINI volant a štartujem. Countryman bol tvrdý, toto zo mňa určite vyhrgľuje dušu. Prvé kilometre. Ohmatávam kožu na športových sedadlách, dverách a palubnej doske. O spracovaní nemá zmysel polemizovať, je bezchybné – veď koncern BMW. Bančujem nastavenia rádia, hrajkám sa so všakovakými prepínačmi na stredovom paneli a na strope. Niečo tu nehraje. Moje vytrasenie nieje priamo úmerné dĺžke jazdy. Sem-tam sa z diaľky ozve tlmené buchnutie, na dlhších vlnách badám akýsi ladný náznak pohupnutia, samozrejme v medziach krátkeho rázvoru. Opitý niesom, cesty sa neopravovali odkedy Edison vynašiel žiarovku. Na to, ako toto kupé má byť tvrdé je tlmenie nejaké moc dobré, jazda až priam príjemná. Škriabem sa na temene hlavy.

Ďalšie dojmy z môjho bláznenia sa s Miníkom nájdete na Benzinacikovi na Bloggri!

Váš (aj na Facebooku, kde je ešte kopec fotiek a Twittri) Benzinacik!

Obláčik

“To čo máš, prosím ťa…!? Si po ceste zrazil tatka Šmoula?” Úprimnosť sa cení. Najmä na kamarátoch. Avšak, kto by to Bandymu zazlieval. Bledomodrá metalíza, biela strecha, biele zrkadlá a biele disky. Vpredu dve veľké guľaté očká, výraz veselého morského prasiatka. Nie, moje dnešné vozítko na prvý pohľad nevystraší nikoho. Miník v takomto prevedení je everybody´s darling balansujúci niekde na hrane medzi strašne zlatý a voči gustu žiaden dišputát.

“Poď zlatý môj, ono ťa ten úsmev rýchlo prejde” pravím Bandymu a šikujem ho najkratšou cestou k zadnej strane, kde na nás čakajú dve zásadné poznávacie znamenia – dve koncovky výfuku a vysvetľujúci nápis CooperS. “Aha, koľko to má koní a ako to chodí?” Bandyho latentný výsmech sa razom premenil na úprimnú zvedavosť. “Máš kinedryl so sebou?” ó, Bandy bude pykať…

Chovať prasa na vlnu?