Zomrel kráľ
Pamätáte sa na starého otca z článku Traja králi? Bolo to BMW radu 3 z konca roku 2007, ktoré si hrdo obhajovalo svoju pozíciu pred dvomi novšími aristokratmi. Nuž, na každého raz príde a následníci sa k trónu dostali náhle a nečakane. V strede upršanej noci po ňom zostali traja vystrašení pasažieri, jedna obeť z ríše zvierat a množstvo krásne reflektujúcich črepín. Aspoň sa porúčal na odpočinok večný ako sa na správneho aristokrata patrí. Pri najdrahšej „poľovačke“ tejto zimnej sezóny.

Zoči voči
Viete ako sa vraví, že pri zlomových situáciách sa všetko odohráva akoby spomalene, sekundy nepoznajú konca kraja a vy vnímate každý prekliaty moment s trýznivou presnosťou? Pekná blbosť. Je to ako keď v izbe zhasnete svetlo. A každý, kto sa chvastá, že zo seba vyhlesol niečo zmysluplné ako „Milujem ťa“, „Svetu mier“ alebo meno ľubovolnej alegorickej entity ktorá by mala nad nami držať ochrannú ruku, s najväčšou pravdepodobnosťou klame. Ja som zo seba dostal len „Kurva!“ aj to bolo prerušené airbagom. Potom bol už len prach, smrad a sklo.

Mohlo to byť to posledné čo som kedy povedal. Naštastie hneď nasledovalo „Ste O.K. ?“ – „Čo to bolo!?“ prvá a elementárna otázka sa ozvala takmer simultánne z miesta spolujazdca a zo sedadla za ním. Neskutočne mi odľahlo. Obidve sú v poriadku . Kamarátka v zadu ešte dochrúmavala piškótu obsypaná sklom ako nevesta lupeňmi kvetov. Motor v núdzovom režime z posledných síl kašľal aby sa dalo otáčať kolesami. Krajnica a brzdy. „Vypadnime z auta, bacha, je tam zráz.“ Reflexnú vestu beriem do ruky a púšťam výstražné smerovky.

Adrenalín je úžasný. Všetci preč z cesty, obleč si vetrovku, ohavne krikľavú vestu, postav trojuhoľník, 112. Ešte nikdy môj mozog nevysielal také jasné, zrozumiteľné a štrukturované informácie. Na strane spolujazdca na miernom briežku stáli baby. Trošku preľaknuté, prekvapené ale hlavne takmer nedotknuté. „Ako ste na tom, žijete?“ – „Všade mám sklo“, „Aj ja som trochu poškriabaná ale inak v pohode. Ty si ho videl…?“ – „Videl, ale to je teraz šumák, prezrite sa ešte raz…“ to sa už ku nám blížila postava z blikajúceho auta za nami.

„Už som volal policajtov, ste všetci celí?“ pán z auta za nami mal na celú tú melu dokonalý výhľad.  „Áno, sme, ďakujem, že ste zastavili.“ – ešte stále som bol v akomsi tranze. „To je samozrejmosť. Veď to aj vyzeralo štrašne. Také hovädo…mali ste poriadne šťastie.“ – Čo sa dá na to odpovedať? – „Hmm…“ Zvyšok rozhovoru si neveľmi pamätám. Zhruba v tom čase sa mi začali triasť ruky.

…práve tu a práve teraz…
Kavaléria s farebnými majákmi sa prirútila o pár minút. Ich príjazd som registroval len sekundárne. Konsternovane som stál pri pravom prednom rohu auta a díval sa na všetku napáchanú skazu. Predná kapota ukazovala do neba, chladič, ventilátor a ostatné komponenty boli ruka v ruke s motorom, ľavý xenón vysielal svetelné signály kdesi do lesa. Predná maska to schytala na kompletku. To už nebol facelift na studeno, to už bola prestavba.

———————-

Ako táto pamätná noc pokračovala sa dozviete naBenzinacikovi na Bloggri. Je tam aj viac fotiek.

A navštíviť ma môžte aj na Facebooku a Twittri. Budem sa tešiť a ďakujem každému, kto číta!

Váš Benzinacik

Ak raz zomriem, musí to byť v tomto interiéri. Zomriem šťastný. Ešte moje strnulé prsty budú ako posledné obopínať ten nádherný béžový volant. Zomriem pokojný. Obklopený mäkučkou kožou, chladným kovom a pravým štrukturovaným drevom. Zomriem pohodlne. S nadhľadom sa budem dívať na svet a moje vädnúce telo budú zvierať famózne elektricky nastaviteľné sedačky. A ešte aj tá dáma s kosou, ktorá si ma príde vyzdvihnúť bude nútená pookriať pri všetkej tej kráse.

Sľubujem, lyrizovanú prózu nechám na profesionálov ktorých pisateľské schopnosti siahajú ďaleko za tie moje, avšak nenašiel som lepší spôsob, ako by som opísal moje rozpoloženie vždy, keď vidím tento nádherný interiér. Áno, vlhká handrička sa stane váš nerozlučný priateľ, prezuvky alebo návleky budú súčasťou povinnej výbavy a začnete mať hygienické návyky úrazového chirurga. Ale stojí to za to všetko. Aj za ďalšie auto v ktorom budete voziť vaše dietky s tečúcou zmrzlinou, svokrovcov so psíkom z chalupy a aj tú šatu „určite poriadne umytú“ bedničku práve vykopaných zemiakov.

Budete sólo, zabuchnete dvere a pred každou jazdou aspoň na tú jednu extra sekundu uvoľníte svoju myseľ a pokocháte sa tým dokonalým vnútrajškom ktorým vybavili  mnou testované Volvo XC60 D3 AWD. Mnohými zakríknutá ako značka pre učiteľov v roláku, začalo sa mi Volvo už pri preberaní akosi dostávať pod kožu. Andela, ako to, že vedia ako na mňa…?

Styx

Nestarne. Ak nepočítam pár miernych retuší na prednom a zadnom nárazníku, vyoperovanie predných hmloviek a nové farby, XC-čko stále vyzerá ako prvý deň po svojom uvedení na trh – prekliato dobre. Ani fotky nedokážu celkom verne demonštrovať akúsi sofistikovanú eleganciu, ktorú Volvík vyžaruje naživo. Dokonca ani ku zvolenému odtieňu hnedej metalízy nemám v tomto prípade výhrady, a to už je memento samo o sebe – poznám autá na ktorých by takáto farba evokovala skôr výsledok črevného rozladenia ako štýlovosť a individualitu.

Keď dočítate túto vetu, zavrite nachvíľu oči a predstavte si disky v kombinácii lešteného hliníka a matných čiernych aplikácií. Zimomriavky, že? Popis pôsobí ako z lacného tuningového katalógu. A teraz uprite pohľad na obrázky v galérii. Sofistikovaný trojrozmerný dizajn a dokonalé vypracovanie v skutočnosti z tejto hrôzostrašne znejúcej mixtúry spravia jedny z najkrajších a najháklivejších papučiek, do ktorých môžete svoje auto obuť. Ruku na srdce, brodiť sa štrkovými dnami riek ajtak nebudete. Neprihliadajúc na to, či na ich druhom brehu čaká iba pokračovanie cesty alebo rovno druhý svet.

Pri všetkom tom obdive je ľahké prehliadnuť jeden malý úsmevný detail. Smerový dizajn diskov sa na jednej strane auta zbieha v smere jazdy, na druhej proti smeru. Neklamný dôkaz, že v Göteborgu v rámci unifikácie zabudli vyrobiť zrkadlovú formu na odlievanie elektrónov. Na XC60-tke je to skoro nebadateľné, dajte si však do konfigurátora S60/V60 v R-designe a zbadáte to “in flagranti“. Vadí to však niekomu? Pri kladnej odpovedi odporúčam konzultovať lekára pre diagnostikovanie obsedantne kompulzívnej poruchy. Tie disky sú krásne, a ticho!

Iba Marilyn a XC majú dokonalý zadok a boky. Kým to prvé by mohol dosvedčiť len nebohý JFK, o pravdivosti toho druhého sa môžte presviedčať každý deň. Najmä v noci, keď linka diód koncových svetiel obteká zadné sklo a boky karosérie ako padavé saténové večerné šaty. Všetka tá zmyselnosť je ešte aj nečakane praktická. Obrovský pravidelný otvor a fakticky neexistujúca nakladacia hrana robia zo sťahovania brnkačku, pár stoviek Eur naviac za elektrické otváranie kufra sa pri váhe veka tiež zdajú ako rozumná investícia. Nemesis v podobe bledého čalúnenia však aj tu exponenciálne zvýši nároky na údržbu.

———————————–

Či a ako som to nakoniec prežil sa dočítate na Benzinacikovi na Bloggri. Je tam aj viac fotiek toho krásneho exteriéru a interiéru.

A navštíviť ma môžte aj na Facebooku a Twittri. Budem sa tešiť a ďakujem každému, kto číta!

Váš Benzinacik

„Počuj, si si istý, že to nemeria spotrebu na 50 km?“ – pýtam sa Bandyho, ktorý už nejakú tú minútku s rukami vo vreckách čaká, čo zo mňa vypadne. 5,3 (!) ešte raz, pre istotu slovne päť celých aj tri desatiny litra prosímpekne. Toto 170 koňové hebiedko postavené na osemnásť palcových valcoch absolvovalo moju testovačku so spomínanou priemernou spotrebou. Už aj ten najzákernejší palubný počítač podhodnotí spotrebu maximálne o pol litra. Ajtak. Nemám slov. Beťár jeden volfsburgský, nenaučili ho doma poriadne jesť. Bandy na znak uznania vytiahol ruky z vreciek. Sa zamyslel, kedy on naposledy videl na svojom palubnom niečo, čo začínalo päťkou.

Všetko je politika
Dobre, treba  uznať, že  som zrovna nešiel preraziť plynovým pedálom olejovú vaňu. Jednak, kým som sa preklikal všetkými príplatkovými funkciami a vychytávkami v tomto exemplári, prešiel som 15 kilometrov čumiac viac na palubnú dosku ako na cestu, dvak, mal som prísny zákaz z tohto Pašíka spraviť niekde pri ceste jeden a pol tonovú bielu ozdobu nejakého stromu. Budiž, užívali sme si s Bandym nepozorovateľné preradenia v automatickom móde a spolu sa pohoršovali prečo vnútorné okraje predných kožených sedadiel sú z ohavnej čiernej látky. Ak si páni v automobilke mysleli, že spupný pohľad hrdých majiteľov na tieto miesta nikdy nezavíta, kruto sa mýlili. Tento drzý detail by som išiel suverénne reklamovať. Keď si priplácam za kožené čalúnenie sedadiel, tak čakám, že bude kožené a nie, že to bude najdrahší nemecký patchwork.

Sme sa s Bandym tak zdravo nasrdili až som musel stiahnuť klímu o stupeň. Bandy niečo skúšal, že on si na svojej polovici nechá teplotu rovnakú, túto možnosť som mu však v rámci schvaľovacieho konania z miesta vodiča zamietol. Už vidím, ako si to odpykám, keď vyprchá moja nadvláda nad autom.  Našťastie tetuška z navigačného systému nás chlácholivým hláskom presvedčila, že je načim niekam odbočiť, inak nám dôjde cesta.

Skutočne, Passat je vynikajúcim autom na rozpory. Zvonku dnu neprenikne ani hlások, v opačnom smere detto. Riadenie je okolo priamej polohy hluché ako delostrelec vo výslužbe, takže nech akokoľvek šermujtete v zápale rukami, žiadne akútne riziko nehrozí. Nieje to však kritika, je to u Volkswagenov úzus a myslím, že nikto nič iné nečaká. Týmpádom je zabezpečené, že aj keď ste nervózny, auto je stále zrelaxované a rozvážne. Na hopsanie medzi kuželmi sú predsa zadokolky z iných nemeckých tovární. Kde 170 dieslových koní šklbe prednou nápravou, máte byť vďačný za každú pokojnú chvíľku s volantom v ruke.

Tmavé zadné sklá a prebytok miesta robia z druhej rady ideálne miesto pre názorovo nekorektných politických disidentov. Pripútať ich tam pásmi a máte kľud. A ak by nebodaj ešte vyrušovali, čaká ich kufor. V preklade obrovská čierna jaskyňa ktorú Pašík skrýva za zadným vekom a otvára ju na povel. Inak praktická funkcia pre ašpirujúcich samoúnoscov ako bol onehdy synátor nášho bývalého najvrchnejšieho. Zviažete sa, na diaľku si otvoríte kufor, vhupnete tam a zavriete. Šoférovať sa vám síce bude odtiaľ ťažšie, ale ak to zvládol ten kvietok belavý zo Svätého Jura, tak to zvládnete aj vy. Vyhodiť sa potom sám pred rakúsku policajnú stanicu a pri tom aj schovať auto bude už hračka.

———————-

Ako obvykle, dokončenie a fotky sú na Benzinacikovi na Bloggri. Prelúskajte aj históriu, je tam už zopár pekných autíčok.

A navštíviť ma môžte aj na Facebooku, kde je ešte kopec fotiek a Twittri. Budem sa tešiť a ďakujem každému, kto číta!

Váš Benzinacik

Direktor

Nepraktické, malé, silné, pažravé, hlučné, tvrdé, hnedé s bledým interiérom a plátenou strechou. Nemá to chybu! To, čo by pri výbere rodinného približovadla spôsobovalo tatinom zástavu srdca pôsobí pri kabriolete ako najlepšie lákadlo. A teraz čaká na mňa. Ešte nikdy som pred testom tak často nechodil s hlavou otočenou k nebesiam. Oplatilo sa. Nech už tam hore počasie riadi sám pánbožko alebo len serendipita, v tomto prípade mi bolo maximálne naklonené. Ďakujem, na pár dní som bol riaditeľom zemegule.

Caffeé Latte
Nanovo popisovať dizajn Mini by bolo nosením dreva do lesa, konieckoncov nieje prvé a ani posledné, s ktorým som si potykal. Nedá mi však nepopísať niektoré detaily ktoré zo zlatučkého škriatka spravili, dámy odpustia, „kočkolap ako prasa“. Začína to všetko famóznou tmavohnedou metalízou. Je nenápadná, elegantná a neskutočne tomuto autu pristane. Najmä, keď je v zavretom stave aj zladená s hnedou farbou čapičky pre zlé počasie. Zabudnite na krikľavé farby a kontrastné pásy na karosérii. Tento Miník zhodil tréningové šušťáky a nahodil oblek od Armaniho na večer.

Čierne očiská, športový nárazník so zatmavenými dekoratívnymi otvormi. Z predu je kabrio sebavedomie samo, potrebnú presvedčivosť podtrhuje 184 koní a dva centrálne vyvedené výfuky vyludzujúce jeden z politicky najnekorektnejších zvukov aký dokáže vyprodukovať potentná jedna-šestka. Neexistuje kombinácia samohlások a spoluhlások, ktorou by sa dala opísať kulisa, ktorú si užívate pri akcelerácii a ubratí plynu pri otvorenej streche. Avšak ak by sa tento zvuk dal zhmotniť, prosím si ho aplikovať intravenózne. Tromfne ho snáď iba veľkohubý John Cooper Works, ten však je už kompletne utrhnutý z reťaze a niet mu pomoci.

Vnútrajšok sekunduje krémovou kožou potiahnutými sedadlami a čiernym klavírnym lakom na palubovke a dverách. Exteriér a interiér dokonalo ladia a bledé poťahy aj napriek 4000 najazdeným kilometrom nejavia znaky akéhokoľvek opotrebenia alebo znečistenia. Neznamená to však, že nebudete z vonku aj z vnútra v permanencii s handričkou, fešáka musíte udržovať čistého ako sa patrí, aby na bulvároch a uliciach žiaril. Celok vyzerá tak honosne až začínam mať neblahý pocit, že sa tu niekto poriadne vyšantil v zozname príplatkovej výbavy a výslednú sumu budem musieť dlhšie predýchavať. Než si však nechám pokaziť chuť bolesťou v peňaženke, idem krásavca ponaháňať po okreskách. Hore bez, samozrejme.

Pózu poprosím
Tehla na pedál, poskakovanie medzi autami, brzdy, podradenie, ručička otáčkomera v permanencii po červené pole, nepríčetný výraz tváre. To všetko sa teraz nekoná. Nie, že by na to CooperS kabrio nemalo gény, avšak k otvorenému auto mi to akosi nesedí. Oveľa napĺňajúcejšia je pomalá jazda s oknami dolu. Letný vzduch si veselo šantí v kabíne a vy sa odrazu nemáte kam ponáhľať. Mestské tempo sa takto dá absolvovať bez problémov. Predné sklo je dostatočne kolmé aj pre dlháňov a vytvára bariéru za ktorú sa môžete schovať. Posed na zemi je u MINI samozrejmosťou, takže výhľad vpred je obstojný. Taký Roadster rovnakej značky bude pri výške nad meter osemdesiat asi iné kafe.

Vytiahnutím všetkých štyroch okienok hore si vytvoríte útulný priestor pre mimomestské cestovanie. Nekonečno nad hlavou sa tak dá spoznávať už od teplôt okolo 20 stupňov Celzia za podmienky, že využijete schopnosti kúrenia. Do 120 km/h vás tak len vzduch zľahka šteklí na vrchole hlavy a okolo ramien cítite jemné vírenie. Vyššie rýchlosti si už žiadajú deflektor za predné sedadlá, inak sa pripravte na stuhnutý krk. Môj testovaný exemplár niečím takým nedisponoval, tak som večerné jazdy riešil kapucou. Ani za svet nezavriem tú strechu, keď kabrio, tak kabrio!

Ako obvykle, dokončenie a fotky sú na Benzinacikovi na Bloggri. Prelúskajte aj históriu, je tam už zopár pekných autíčok.

A navštíviť ma môžte aj na Facebooku, kde je ešte kopec fotiek a Twittri. Budem sa tešiť.

Váš Benzinacik

Neprebudený

Kde som sa vzal, tu som sa vzal, v sobotu ráno stojím v showroome v pre mňa celkom nekresťanskú hodinu. Nie sme ďaleko od Bratislavy napriek tomu mi jazda pripadala ako večnosť. Tešil som sa veľmi rozospato. Na svedomí to má zasa môj verný spoluslintateľ Bundáš – „Bude sa predstavovať nová trojka, nechceš sa pridať?“ Blbé otázky. Ruky vo vreckách zamrmlem od dverí na pozdrav a poďho odstrkovať ľudí, ktorí mi clonia vo výhľade…na kávovar. „Prosím Vás o jedno presso inak budem nespôsobilý.“ nástojčivo sa prihováram milému baristovi v BMW postroji. Obratom dostávam do ruky smrťáka v mikroskopickej šálke. Šup ho do systému. Otrasiem sa, vetrovku šmarím na vešiak a už pozná môj navádzací systém len jeden cieľ. Novú troječku vystavenú na obdiv v strede salónu.

Prvé letmé kolečko za sebou, pripletie sa mi do cesty predajca. Po chvíli zdvorilého konverzačného ping-pongu o run-flatoch, xenónoch, kilowattoch, koňoch a babách sa rozhodujem zarezať do živého. „Nevidím žiadnu odstavenú vonku, ako to vyzerá s možnosťou si zajazdiť?“. „Ľutujem, dnes môžme ponúknuť iba statickú prezentáciu, avšak žiadny strach, s jazdením na Vás určite budeme myslieť. “ Mhm, nebojte, platiť to bude vice versa, pomyslím si. „No jo, čo sa dá robiť, tak ja sa tu nejak prebavím.“ odpovedám kráčajúc k vodičovým dverám s vedomím, že kým sa gro príduvšej spoločnosti venuje rautu je okolo auta a v jeho vnútri ešte dosť miesta.

Nová doba

Šup dovnútra do opojného pachu novoty. Trochu sa pohniezdim na deklarovanom športovom sedadle vodiča. Je pohodlnejšie ako vyzerá, avšak trošíčku mi chýba to pevné zovretie v polohe sedmo z minulej generácie. Darmo, už aj v BMW musia prihliadať na spoluobčanov, ktorí radi a veľa papkajú. Ešte, že sa dá sedák stále predĺžiť a látkový poťah zabráni posúvaniu zadnice v bočnom smere pri bláznení sa. Čo sa vďaka Bohu nezmenilo je nízky posed a pocit, že ste súčasťou auta a nie, že ste naňho zhora prilepený. Či však váš entuziazmus zo sedadla a zemi budú zdieľať aj pasažieri za vami nechám otvorené, najmä ak v prípade, že nebudete opatrní im posunom sedadla na dno exekuujete špičky topánok aj s palcami

Ako správnemu egoistovi mi je však dumanie nad pocitmi pasažierov za mnou cudzie. Čo je dôležité je volant. Skoro bezo zmien premontovaný z novej jednotkovej rady je malý, tučný, technokraticky moderný, proste výborný. Nastavovať sa dá vo všetkých smeroch a je na vodiča nasmerovaný kolmo, čiže riziko van-ového alebo nebodaj SUV-čkového pocitu nehrozí. Zatváram dvere s dokonalo utlmeným dunením. Miesto na rozdávanie vyzerá inak. Stredový tunel je široký, vysoký a zakončený kongeniálnym voličom automatickej prevodovky nad ktorým sa rozplývam v každom BMW. Konečne sa nasťahoval aj do trojky a je tam ako doma. Neďaleko sa na vás škerí už panel audio-systému a klimatizácie. Obe sú natočené k vodičovi avšak rozširujú stredovú sekciu palubnej dosky ešte viac. Resumé – cítite sa ako v dobre vyčalúnenej dokonalo spracovanej vani. Pri mojom posede som však bol trochu umrnčaný ohľadom dizajnu dverového panelu, ktorého rukoväť v piano laku zrovna vytŕčala tam, kam si to namierilo moje ľavé koleno. Neviem na kieho andela vymýšľali páni dizajnéri oblúk aj tam, kde ho netreba.

Spolujazdec má okolo seba vlastne to isté len v modrom a bez volantu. Nevynímajúc výhľad na obrazovku multifunkčného systému, ktorého ovládacie koliesko a tlačítka nájdete v každom prevedení troječky medzi sedadlami. Hravý ako vždy som začal náhodne stláčať bez rozmyslu všetky gombíky dúfajúc, že trafím aj ten, ktorým sa displej zasúva späť do palubovky. Nerabotajet. Mini televízor vytŕča do priestoru napevno, zaklapnúť ho môžte len raz a to kladivom. Hlavu do dlaní – tomu sa hovorí inovácia nasilu. Jednak je celá tá nádhera kompletne netienená, dvak trčí z inak do detailov prepracovaného interiéru do priestoru ako päsť na oko. Ak sa buchnete po vačku, dostanete väčší displej k navigácii ktorý nemá ďaleko od priemernej veľkosti tabletu. Vyzerať však stále bude ako by vám ho na palubovku nastrelili klincami Pat a Mat. Osobne som vyronil slzu za kaplnkou navigácie odchádzajúcej generácie. Iste, funkčnosť je iné kafe. Kontrast a farebnosť vám vypália oči, zo všetkými funkciami zabijete nejeden šedý zimný večer. Generácia hrajFón vo vytržení.

Pokračovanie môjho stretnutia s novou trojkou od BMW nájdete na Benzinacikovi na Bloggri! Budem sa tešiť.

Váš (aj na Facebooku, kde je ešte kopec fotiek a Twittri) Benzinacik!