Už kráča, s vystretou pravačkou mne naproti. „Ahoj, dlho sme sa nevideli!“ ku mne doliehaešte z diaľky. „Pešo? Nesľuboval si mi náhodou, že dnes budem môcť prevetrať tvoje nove esúvéčko?“ kontrujem. Ledva som to stihol dopovedať, za chrbtom mi čosi tlmene zapípa. Hlava do dlaní. S vedomím, že ak sa na ploche za mnou nestihlo niečo zhmotniť zo vzduchu, moje kypré očakávania ostanú nenaplnené. „Seriózne? Biele? Ty, čo celý život hlásaš posolstvo neotrasiteľných pevností s dvojitým vé na maske? Ty si kúpiš Hyundai? Biele…“ IX35, 4×4, diesel. Nebudem klamať, moje endorfíny sa presunuli smer suterén.

„Sadaj skôr, než ti naprší do nosa!“ poznáme sa našťastie už dlhšie, u iných by som si za takýto prístup vyslúžil čelom vzad s prázdnymi. Strasiem zo seba predsudky, vyčistím hlavu od negativizmu, nasadím objektívny filter. Nasúkam sa na predné sedadlo. Tlmené buchnutie príjemne ťažkých dverí beriem ako klapku. Ideme odznova, ešte raz, teraz naozaj.

Povrchne
Z predu tridsaťpäťka naozaj nieje zjavenie. Bez hádania sa o vkuse musím povedať, že celé to zložité členenie prednej masky, dva druhy mriežkovania, matné a lesklé čierne prvky preložené chrómovými rámčekmi sa minulo účinkom. Zneje to ako riadny mix a vyzerá to rovnako. Zakončia to zhora bezpohlavne tvarované svetlá. Absencia akýchkoľvek kontúr vonkajších línií aj vnútornej optiky zamrzí, nedostupnosť xenónovej techniky naprieč všetkými výbavami považujem od piatej najväčšej automobilky sveta za drzosť. V období, kedy sa tlačia LED prvky do čoraz nižších tried, výbojky sa predbiehajú v adaptívnosti a napríklad taká Insignia má samostatne riadený dômyselný systém osvetlenia si majitelia jedného z najpredávanejších Hyundai budú na cesty – necesty svietiť žltými lampášmi. A to ani nechcem začínať o niečom takom nemysliteľnom ako by bolo zatmavené pozadie reflektorov. Ktovie, či by to pomohlo. Hyundai, budíček!

Boky sú iné kafe. Ak zo zorného poľa vytesníte spackaný predok, veci začnú vyzerať zaujímavo. Do zadu sa zvyšujúca línia okien, svalnatý pontón karosérie, zatmavené sklá, ktoré vytvárajú pekný kontrast s bielym lakom. Až na tretí pohľad som objavil niečo, za čo sa dizajnérom musím pokloniť. Vonkajšie čierne oplastovanie sa rapídne zvýši niekde na začiatku predných dverí a nepatrne rastie po dĺžke celej karosérie aby vzadu nadviazalo na plasty nárazníka. Nenásilne dynamické, odľahčí to veľké plechové plochy a pripraví na utešene skosený zadok. Začínajúc A-stĺpikom dizajn IX-ka funguje.

Hyundai končí v najlepšom. Zadné partie sú jednoduché, dominantné svetlá siahajú do bokov karosérie. Dokonalý kontrast oproti prednej časti. Prelepiť veľké H bielou lepiacou páskou, neznalci by túto utešene tvarovanú zadnicu pokojne zaradili k etablovaným koncernom z Európy alebo z krajiny sushi a ilegálneho lovu veľrýb. Teda, aspoň, kým by sa nepozreli bližšie na červené sekcie svetlometov. Vo vypnutom stave sa ich vnútro snaží navodiť dojem, že časť je vyskladaná z diód. Facka príde keď zapnete osvetlenie. Rozsvietia sa klasické žiarovky po celej ploche a odkryjú tajomstvo ohavného plastu, ktorý sa razom stáva zlým vtipom na pokrokovú technológiu. Nechápem. Prečo, Hyundai, pre pánky, prečo? Chcete snáď strápniť svojich šoférov týmto úplne šialeným faux-pas? Peugeot 207 – o dve tretiny lacnejšie auto zvládne dva rady ozajstných diód. Jedinou útechou je, že sa na tú ohavnosť nemusíte pozerať keď sedíte vnútri. Hyundai, budíček!

Nuž, ako vyzerá už viete, ako jazdí sa dozviete na Benzinacikovi na Bloggri. Prelúskajte aj históriu, je tam už zopár pekných autíčok.

A navštíviť ma môžte aj na Facebooku, kde je ešte kopec fotiek a Twittri

Váš Benzinacik