Zomrel kráľ
Pamätáte sa na starého otca z článku Traja králi? Bolo to BMW radu 3 z konca roku 2007, ktoré si hrdo obhajovalo svoju pozíciu pred dvomi novšími aristokratmi. Nuž, na každého raz príde a následníci sa k trónu dostali náhle a nečakane. V strede upršanej noci po ňom zostali traja vystrašení pasažieri, jedna obeť z ríše zvierat a množstvo krásne reflektujúcich črepín. Aspoň sa porúčal na odpočinok večný ako sa na správneho aristokrata patrí. Pri najdrahšej „poľovačke“ tejto zimnej sezóny.

Zoči voči
Viete ako sa vraví, že pri zlomových situáciách sa všetko odohráva akoby spomalene, sekundy nepoznajú konca kraja a vy vnímate každý prekliaty moment s trýznivou presnosťou? Pekná blbosť. Je to ako keď v izbe zhasnete svetlo. A každý, kto sa chvastá, že zo seba vyhlesol niečo zmysluplné ako „Milujem ťa“, „Svetu mier“ alebo meno ľubovolnej alegorickej entity ktorá by mala nad nami držať ochrannú ruku, s najväčšou pravdepodobnosťou klame. Ja som zo seba dostal len „Kurva!“ aj to bolo prerušené airbagom. Potom bol už len prach, smrad a sklo.

Mohlo to byť to posledné čo som kedy povedal. Naštastie hneď nasledovalo „Ste O.K. ?“ – „Čo to bolo!?“ prvá a elementárna otázka sa ozvala takmer simultánne z miesta spolujazdca a zo sedadla za ním. Neskutočne mi odľahlo. Obidve sú v poriadku . Kamarátka v zadu ešte dochrúmavala piškótu obsypaná sklom ako nevesta lupeňmi kvetov. Motor v núdzovom režime z posledných síl kašľal aby sa dalo otáčať kolesami. Krajnica a brzdy. „Vypadnime z auta, bacha, je tam zráz.“ Reflexnú vestu beriem do ruky a púšťam výstražné smerovky.

Adrenalín je úžasný. Všetci preč z cesty, obleč si vetrovku, ohavne krikľavú vestu, postav trojuhoľník, 112. Ešte nikdy môj mozog nevysielal také jasné, zrozumiteľné a štrukturované informácie. Na strane spolujazdca na miernom briežku stáli baby. Trošku preľaknuté, prekvapené ale hlavne takmer nedotknuté. „Ako ste na tom, žijete?“ – „Všade mám sklo“, „Aj ja som trochu poškriabaná ale inak v pohode. Ty si ho videl…?“ – „Videl, ale to je teraz šumák, prezrite sa ešte raz…“ to sa už ku nám blížila postava z blikajúceho auta za nami.

„Už som volal policajtov, ste všetci celí?“ pán z auta za nami mal na celú tú melu dokonalý výhľad.  „Áno, sme, ďakujem, že ste zastavili.“ – ešte stále som bol v akomsi tranze. „To je samozrejmosť. Veď to aj vyzeralo štrašne. Také hovädo…mali ste poriadne šťastie.“ – Čo sa dá na to odpovedať? – „Hmm…“ Zvyšok rozhovoru si neveľmi pamätám. Zhruba v tom čase sa mi začali triasť ruky.

…práve tu a práve teraz…
Kavaléria s farebnými majákmi sa prirútila o pár minút. Ich príjazd som registroval len sekundárne. Konsternovane som stál pri pravom prednom rohu auta a díval sa na všetku napáchanú skazu. Predná kapota ukazovala do neba, chladič, ventilátor a ostatné komponenty boli ruka v ruke s motorom, ľavý xenón vysielal svetelné signály kdesi do lesa. Predná maska to schytala na kompletku. To už nebol facelift na studeno, to už bola prestavba.

———————-

Ako táto pamätná noc pokračovala sa dozviete naBenzinacikovi na Bloggri. Je tam aj viac fotiek.

A navštíviť ma môžte aj na Facebooku a Twittri. Budem sa tešiť a ďakujem každému, kto číta!

Váš Benzinacik