Ak raz zomriem, musí to byť v tomto interiéri. Zomriem šťastný. Ešte moje strnulé prsty budú ako posledné obopínať ten nádherný béžový volant. Zomriem pokojný. Obklopený mäkučkou kožou, chladným kovom a pravým štrukturovaným drevom. Zomriem pohodlne. S nadhľadom sa budem dívať na svet a moje vädnúce telo budú zvierať famózne elektricky nastaviteľné sedačky. A ešte aj tá dáma s kosou, ktorá si ma príde vyzdvihnúť bude nútená pookriať pri všetkej tej kráse.

Sľubujem, lyrizovanú prózu nechám na profesionálov ktorých pisateľské schopnosti siahajú ďaleko za tie moje, avšak nenašiel som lepší spôsob, ako by som opísal moje rozpoloženie vždy, keď vidím tento nádherný interiér. Áno, vlhká handrička sa stane váš nerozlučný priateľ, prezuvky alebo návleky budú súčasťou povinnej výbavy a začnete mať hygienické návyky úrazového chirurga. Ale stojí to za to všetko. Aj za ďalšie auto v ktorom budete voziť vaše dietky s tečúcou zmrzlinou, svokrovcov so psíkom z chalupy a aj tú šatu „určite poriadne umytú“ bedničku práve vykopaných zemiakov.

Budete sólo, zabuchnete dvere a pred každou jazdou aspoň na tú jednu extra sekundu uvoľníte svoju myseľ a pokocháte sa tým dokonalým vnútrajškom ktorým vybavili  mnou testované Volvo XC60 D3 AWD. Mnohými zakríknutá ako značka pre učiteľov v roláku, začalo sa mi Volvo už pri preberaní akosi dostávať pod kožu. Andela, ako to, že vedia ako na mňa…?

Styx

Nestarne. Ak nepočítam pár miernych retuší na prednom a zadnom nárazníku, vyoperovanie predných hmloviek a nové farby, XC-čko stále vyzerá ako prvý deň po svojom uvedení na trh – prekliato dobre. Ani fotky nedokážu celkom verne demonštrovať akúsi sofistikovanú eleganciu, ktorú Volvík vyžaruje naživo. Dokonca ani ku zvolenému odtieňu hnedej metalízy nemám v tomto prípade výhrady, a to už je memento samo o sebe – poznám autá na ktorých by takáto farba evokovala skôr výsledok črevného rozladenia ako štýlovosť a individualitu.

Keď dočítate túto vetu, zavrite nachvíľu oči a predstavte si disky v kombinácii lešteného hliníka a matných čiernych aplikácií. Zimomriavky, že? Popis pôsobí ako z lacného tuningového katalógu. A teraz uprite pohľad na obrázky v galérii. Sofistikovaný trojrozmerný dizajn a dokonalé vypracovanie v skutočnosti z tejto hrôzostrašne znejúcej mixtúry spravia jedny z najkrajších a najháklivejších papučiek, do ktorých môžete svoje auto obuť. Ruku na srdce, brodiť sa štrkovými dnami riek ajtak nebudete. Neprihliadajúc na to, či na ich druhom brehu čaká iba pokračovanie cesty alebo rovno druhý svet.

Pri všetkom tom obdive je ľahké prehliadnuť jeden malý úsmevný detail. Smerový dizajn diskov sa na jednej strane auta zbieha v smere jazdy, na druhej proti smeru. Neklamný dôkaz, že v Göteborgu v rámci unifikácie zabudli vyrobiť zrkadlovú formu na odlievanie elektrónov. Na XC60-tke je to skoro nebadateľné, dajte si však do konfigurátora S60/V60 v R-designe a zbadáte to “in flagranti“. Vadí to však niekomu? Pri kladnej odpovedi odporúčam konzultovať lekára pre diagnostikovanie obsedantne kompulzívnej poruchy. Tie disky sú krásne, a ticho!

Iba Marilyn a XC majú dokonalý zadok a boky. Kým to prvé by mohol dosvedčiť len nebohý JFK, o pravdivosti toho druhého sa môžte presviedčať každý deň. Najmä v noci, keď linka diód koncových svetiel obteká zadné sklo a boky karosérie ako padavé saténové večerné šaty. Všetka tá zmyselnosť je ešte aj nečakane praktická. Obrovský pravidelný otvor a fakticky neexistujúca nakladacia hrana robia zo sťahovania brnkačku, pár stoviek Eur naviac za elektrické otváranie kufra sa pri váhe veka tiež zdajú ako rozumná investícia. Nemesis v podobe bledého čalúnenia však aj tu exponenciálne zvýši nároky na údržbu.

———————————–

Či a ako som to nakoniec prežil sa dočítate na Benzinacikovi na Bloggri. Je tam aj viac fotiek toho krásneho exteriéru a interiéru.

A navštíviť ma môžte aj na Facebooku a Twittri. Budem sa tešiť a ďakujem každému, kto číta!

Váš Benzinacik

Direktor

Nepraktické, malé, silné, pažravé, hlučné, tvrdé, hnedé s bledým interiérom a plátenou strechou. Nemá to chybu! To, čo by pri výbere rodinného približovadla spôsobovalo tatinom zástavu srdca pôsobí pri kabriolete ako najlepšie lákadlo. A teraz čaká na mňa. Ešte nikdy som pred testom tak často nechodil s hlavou otočenou k nebesiam. Oplatilo sa. Nech už tam hore počasie riadi sám pánbožko alebo len serendipita, v tomto prípade mi bolo maximálne naklonené. Ďakujem, na pár dní som bol riaditeľom zemegule.

Caffeé Latte
Nanovo popisovať dizajn Mini by bolo nosením dreva do lesa, konieckoncov nieje prvé a ani posledné, s ktorým som si potykal. Nedá mi však nepopísať niektoré detaily ktoré zo zlatučkého škriatka spravili, dámy odpustia, „kočkolap ako prasa“. Začína to všetko famóznou tmavohnedou metalízou. Je nenápadná, elegantná a neskutočne tomuto autu pristane. Najmä, keď je v zavretom stave aj zladená s hnedou farbou čapičky pre zlé počasie. Zabudnite na krikľavé farby a kontrastné pásy na karosérii. Tento Miník zhodil tréningové šušťáky a nahodil oblek od Armaniho na večer.

Čierne očiská, športový nárazník so zatmavenými dekoratívnymi otvormi. Z predu je kabrio sebavedomie samo, potrebnú presvedčivosť podtrhuje 184 koní a dva centrálne vyvedené výfuky vyludzujúce jeden z politicky najnekorektnejších zvukov aký dokáže vyprodukovať potentná jedna-šestka. Neexistuje kombinácia samohlások a spoluhlások, ktorou by sa dala opísať kulisa, ktorú si užívate pri akcelerácii a ubratí plynu pri otvorenej streche. Avšak ak by sa tento zvuk dal zhmotniť, prosím si ho aplikovať intravenózne. Tromfne ho snáď iba veľkohubý John Cooper Works, ten však je už kompletne utrhnutý z reťaze a niet mu pomoci.

Vnútrajšok sekunduje krémovou kožou potiahnutými sedadlami a čiernym klavírnym lakom na palubovke a dverách. Exteriér a interiér dokonalo ladia a bledé poťahy aj napriek 4000 najazdeným kilometrom nejavia znaky akéhokoľvek opotrebenia alebo znečistenia. Neznamená to však, že nebudete z vonku aj z vnútra v permanencii s handričkou, fešáka musíte udržovať čistého ako sa patrí, aby na bulvároch a uliciach žiaril. Celok vyzerá tak honosne až začínam mať neblahý pocit, že sa tu niekto poriadne vyšantil v zozname príplatkovej výbavy a výslednú sumu budem musieť dlhšie predýchavať. Než si však nechám pokaziť chuť bolesťou v peňaženke, idem krásavca ponaháňať po okreskách. Hore bez, samozrejme.

Pózu poprosím
Tehla na pedál, poskakovanie medzi autami, brzdy, podradenie, ručička otáčkomera v permanencii po červené pole, nepríčetný výraz tváre. To všetko sa teraz nekoná. Nie, že by na to CooperS kabrio nemalo gény, avšak k otvorenému auto mi to akosi nesedí. Oveľa napĺňajúcejšia je pomalá jazda s oknami dolu. Letný vzduch si veselo šantí v kabíne a vy sa odrazu nemáte kam ponáhľať. Mestské tempo sa takto dá absolvovať bez problémov. Predné sklo je dostatočne kolmé aj pre dlháňov a vytvára bariéru za ktorú sa môžete schovať. Posed na zemi je u MINI samozrejmosťou, takže výhľad vpred je obstojný. Taký Roadster rovnakej značky bude pri výške nad meter osemdesiat asi iné kafe.

Vytiahnutím všetkých štyroch okienok hore si vytvoríte útulný priestor pre mimomestské cestovanie. Nekonečno nad hlavou sa tak dá spoznávať už od teplôt okolo 20 stupňov Celzia za podmienky, že využijete schopnosti kúrenia. Do 120 km/h vás tak len vzduch zľahka šteklí na vrchole hlavy a okolo ramien cítite jemné vírenie. Vyššie rýchlosti si už žiadajú deflektor za predné sedadlá, inak sa pripravte na stuhnutý krk. Môj testovaný exemplár niečím takým nedisponoval, tak som večerné jazdy riešil kapucou. Ani za svet nezavriem tú strechu, keď kabrio, tak kabrio!

Ako obvykle, dokončenie a fotky sú na Benzinacikovi na Bloggri. Prelúskajte aj históriu, je tam už zopár pekných autíčok.

A navštíviť ma môžte aj na Facebooku, kde je ešte kopec fotiek a Twittri. Budem sa tešiť.

Váš Benzinacik