Meno ruže
Čo čert nechcel, v poslednom čase sa akoby s Volkswagenmi vrece roztrhlo, a keďže niesom v pozícii si vyberať, jednou nohou ešte v testovanom pašíkovi už aj presadám do druhého exempláru s rovnakým rodným listom. Keď napíšem Golf, každý si určite zívnete. Rád by som však vedel, čo spravíte, keď dodám Plus. Otázniky?

Ťažko sa stať hviezdou samostatne, keď ste zdedili meno ktoré už desaťročia klincuje všetko naokolo. Ralf Schumacher by o tom vedel rozprávať. Podvozková platforma z klasického Golfa, množstvo zhodných komponentov, nabobtnaná karoséria a zmenený výzor predku a zadku tvoria celkovú bilanciu. Golf Plus si na polceste medzi hatchbackom a vanom zastal rolu škaredého káčatka v rodine. Predajné štatistiky neklamú, popri svojom bráchovi zostáva tento obézny golfer skôr okrajovou záležitosťou, čož je zrejme aj dôvod, prečo VW novinky v tomto modeli uvádza pomerne nemotivovane a s oneskorením. Nuž, a keď niekedy budem písať o VW Golf kombi, tento odstavec tam môžem rovno skopírovať…

Pomaly ďalej zájdeš
Dovnútra sa nehrniem. Čo už by ma tam mohlo prekvapiť. Pôjdem na to na partizána – od zadu. Otváram obrovské veko kufra a hľa, pravidelnosť sama. Ak sa dá niektorý kufor naozaj využiť do posledného pomyselného litra, tak je to tento. Skôr hlboký ako dlhý,  jeho objemu čo len po plató by dokázal niečo vytknúť snáď len vodič Octavie kombi. Až kým by neobjavil, že zadné sedadlá sa dajú osve posúvať. Nedajbože ich sklopiť z kufra a zaraz sa dívate na obývateľnú garsónku na kolesách.

Staršiu koncepciu autíčka však prezradia niektoré nedomyslené detaily, ktoré už teraz automobilky riešia s trochou viac filipa – dvojité dno kufra je ešte pomerne maličkosť, otvor na dlhé predmety, ktorý začína až dobrých dvadsaťpäť čísel nad dnom mne osobne zmysel moc nedával. Nech tade prestrčíte čokoľvek, bude vám to v zadu visieť vo vzduchu alebo sa nedajbože ohýbať. Nie sú to asi veci, ktoré by ste oľutovali po kúpe, za uchom sa však poškrabkáte pokaždé, keď ich zbadáte.

Našťastie opačná strana zadných operadiel exceluje. Sedáky sú až neobvykle dlhé a posed je príjemne vzpriamený. A ak sa neženiete za maximálnou prepravnou kapacitou na batožinu, tak za vodičom a spolujazdcom si žienky noblesne dokážu prehodiť „nožku cez nožku“ aj v úzkej sukni. Všeobecne ani s prepravou štyroch reprezentačných basketbalistov naprieč Európou nemá Golfík najmenší problém ak sa pýši pluskom. A ani nebudú po ceste musieť veľmi strečovať. Nad hlavou je miesta bohate, museli by ste mať ramená ako dvojkrídlová skriňa aby vám v tejto oblasti bolo vnútri tesno. A ešte jeden malý praktický postreh – Golf Plus je jeden z mála autíčok, kde vám vaše ratolesti z detskej sedačky nezašpinia nohami zadné strany predných sedadiel – nedočiahnu! Keď toto nieje predajný argument tak neviem.

Železná košeľa
Koncern neprekročí za žiadnych okolností svoj tieň. Kam sa z miesta vodiča pozriete, všetko je prísne geometrické, upratané, účelné, čiernošedé a jednotvárne. Solídnejšie ako v Seatoch avšak správnym spôsobom „titerné“ aby ste si ani na sekundu nepomysleli, že sedíte v nejakej Audine. Až na trochu prevýduchovaný stredný panel a hračkársky pôsobiace sériové audio tu nieje moc čo vytknúť ani popisovať.

————————————–

Ako obvykle, dokončenie a fotky sú na Benzinacikovi na Bloggri. Prelúskajte aj históriu, je tam už nejeden koncernový brat alebo bratranec

A navštíviť ma môžte aj na Facebooku, kde je ešte kopec fotiek a Twittri. Budem sa tešiť a ďakujem každému, kto číta!

Váš Benzinacik

Direktor

Nepraktické, malé, silné, pažravé, hlučné, tvrdé, hnedé s bledým interiérom a plátenou strechou. Nemá to chybu! To, čo by pri výbere rodinného približovadla spôsobovalo tatinom zástavu srdca pôsobí pri kabriolete ako najlepšie lákadlo. A teraz čaká na mňa. Ešte nikdy som pred testom tak často nechodil s hlavou otočenou k nebesiam. Oplatilo sa. Nech už tam hore počasie riadi sám pánbožko alebo len serendipita, v tomto prípade mi bolo maximálne naklonené. Ďakujem, na pár dní som bol riaditeľom zemegule.

Caffeé Latte
Nanovo popisovať dizajn Mini by bolo nosením dreva do lesa, konieckoncov nieje prvé a ani posledné, s ktorým som si potykal. Nedá mi však nepopísať niektoré detaily ktoré zo zlatučkého škriatka spravili, dámy odpustia, „kočkolap ako prasa“. Začína to všetko famóznou tmavohnedou metalízou. Je nenápadná, elegantná a neskutočne tomuto autu pristane. Najmä, keď je v zavretom stave aj zladená s hnedou farbou čapičky pre zlé počasie. Zabudnite na krikľavé farby a kontrastné pásy na karosérii. Tento Miník zhodil tréningové šušťáky a nahodil oblek od Armaniho na večer.

Čierne očiská, športový nárazník so zatmavenými dekoratívnymi otvormi. Z predu je kabrio sebavedomie samo, potrebnú presvedčivosť podtrhuje 184 koní a dva centrálne vyvedené výfuky vyludzujúce jeden z politicky najnekorektnejších zvukov aký dokáže vyprodukovať potentná jedna-šestka. Neexistuje kombinácia samohlások a spoluhlások, ktorou by sa dala opísať kulisa, ktorú si užívate pri akcelerácii a ubratí plynu pri otvorenej streche. Avšak ak by sa tento zvuk dal zhmotniť, prosím si ho aplikovať intravenózne. Tromfne ho snáď iba veľkohubý John Cooper Works, ten však je už kompletne utrhnutý z reťaze a niet mu pomoci.

Vnútrajšok sekunduje krémovou kožou potiahnutými sedadlami a čiernym klavírnym lakom na palubovke a dverách. Exteriér a interiér dokonalo ladia a bledé poťahy aj napriek 4000 najazdeným kilometrom nejavia znaky akéhokoľvek opotrebenia alebo znečistenia. Neznamená to však, že nebudete z vonku aj z vnútra v permanencii s handričkou, fešáka musíte udržovať čistého ako sa patrí, aby na bulvároch a uliciach žiaril. Celok vyzerá tak honosne až začínam mať neblahý pocit, že sa tu niekto poriadne vyšantil v zozname príplatkovej výbavy a výslednú sumu budem musieť dlhšie predýchavať. Než si však nechám pokaziť chuť bolesťou v peňaženke, idem krásavca ponaháňať po okreskách. Hore bez, samozrejme.

Pózu poprosím
Tehla na pedál, poskakovanie medzi autami, brzdy, podradenie, ručička otáčkomera v permanencii po červené pole, nepríčetný výraz tváre. To všetko sa teraz nekoná. Nie, že by na to CooperS kabrio nemalo gény, avšak k otvorenému auto mi to akosi nesedí. Oveľa napĺňajúcejšia je pomalá jazda s oknami dolu. Letný vzduch si veselo šantí v kabíne a vy sa odrazu nemáte kam ponáhľať. Mestské tempo sa takto dá absolvovať bez problémov. Predné sklo je dostatočne kolmé aj pre dlháňov a vytvára bariéru za ktorú sa môžete schovať. Posed na zemi je u MINI samozrejmosťou, takže výhľad vpred je obstojný. Taký Roadster rovnakej značky bude pri výške nad meter osemdesiat asi iné kafe.

Vytiahnutím všetkých štyroch okienok hore si vytvoríte útulný priestor pre mimomestské cestovanie. Nekonečno nad hlavou sa tak dá spoznávať už od teplôt okolo 20 stupňov Celzia za podmienky, že využijete schopnosti kúrenia. Do 120 km/h vás tak len vzduch zľahka šteklí na vrchole hlavy a okolo ramien cítite jemné vírenie. Vyššie rýchlosti si už žiadajú deflektor za predné sedadlá, inak sa pripravte na stuhnutý krk. Môj testovaný exemplár niečím takým nedisponoval, tak som večerné jazdy riešil kapucou. Ani za svet nezavriem tú strechu, keď kabrio, tak kabrio!

Ako obvykle, dokončenie a fotky sú na Benzinacikovi na Bloggri. Prelúskajte aj históriu, je tam už zopár pekných autíčok.

A navštíviť ma môžte aj na Facebooku, kde je ešte kopec fotiek a Twittri. Budem sa tešiť.

Váš Benzinacik

Dievčinka, teba je ale vážne škoda… Preženie sa mi hlavou pri každej pesničke ktorú mi tlačí do uší kvalitný audio systém. Dnes som v zajatí dvoch dám. Sluch má pevne vo svojej moci už dávnejšie zosnulá Aalyiah. Jej greatest hits album je soundtrack ako stvorený pre dnešný nádherný jesenný deň.  Ostatné zmysly zamestnáva moja neskonalá talianska láska. Nikdy jej nepoviem inak, pre mňa bola už od začiatku a na veky vekov bude, iba Julinka.

Pomalé beaty, slnkom zaliate cesty, slnečné okuliare. Nikam sa neponáhľam, nemám cieľ, nepozerám na hodinky, netestujem. Dnešok si užívam. Nejazdím v ničom rýchlom, v ničom veľkom, okázalom, drahom, hlasnom, farebnom alebo iným spôsobom výraznom. Napriek tomu sú všetky pohľady moje. Kedykoľvek zastavím na križovatke, kdekoľvek vystúpim. Na pumpe, na parkovisku. Bez ohľadu na vek, pohlavie, národnosť alebo nebodaj vierovyznanie. Zbieram úsmevy. Je to perfektné. Také niečo sa dá zažiť iba s Julinkou. Ona nikdy nežiarli, ona neodvráva a keď jej je dlho, s majestátnosťou jej vlastnou ma odvezie kamkoľvek. Ak existuje pojem objektívnej krásy v automobilovom svete, tak je to ona – Alfa Romeo Giulietta.

Pulz doby

Taliani to vždy vedeli s dizajnom, myslím, že na tomto sa zhodneme. Avšak aj na už obvykle vysoký štandard je toto auto majstrovským kusom. Priznám sa, už dávno som tak dlho nestál na parkovisku a neobzeral si dizajn tak dôkladne a tak mĺkvo. Čierna…vraj kašíruje. Nie v tomto prípade. Na slnku sa jasne črtajú odlesky do višňovo bordovej a dávajú vyniknúť každému záhybu, každej ploche a každému prelisu dokonalého plechového kabátu. Neexistuje jediný uhol z ktorého by sa dalo karosérii čokoľvek vytknúť. V predu dominuje všetkým cestám aj necestám zaoblený noštek ukončený trojuhoľníkovou maskou nazvanou Scudetto. Aaah, už len ten názov… Tento prvok by mal pripomínať víťazný pohár ako odkaz na úspechy Alfy vo svete motoršportu, vo mne to však evokuje skôr akoby srdce celého auta a dajme tomu aj značky ako takej. V spojení s náramne prepracovanými zatmavenými prednými svetlometmi pozerá Julinka na svet sebavedomo, nie arogantne, zamračene, avšak nie prísne, vyzývavo, nie lascívne.

Bočný profil taktiež nemá chybu. Stúpajúca línia okien a umne schované kľučky zadných dverí evokujú prikrčený postoj. Julinka vyzerá v stoji dynamickejšie ako akékoľvek iné auto pri 100 km/h. A ten zadoček. Stojím za ňou, sklenený pohľad a jediné na čo sa zmôžem je pomalý slastný povzdych. Ten tvar, tie nádherné diódové svetlá, ktoré v prítmí tvoria nezameniteľnú slučku z oboch strán. Chrómová koncovka výfuku, decentný spojler a mohutný Alfa Romeo znak. Opodiaľ parkuje biely Golf poslednej generácie, čož je vskutku podarené auto. Oproti Julinke však vyzerá ako pokrkvaná guča plechu s výfukom. Štýl si proste nekúpiš…

Artwork

Posledný krát prejdem končekmi prstov po krásnej vyleštenej metalíze smerom ku kľučke predných dverí. “Ak máš aj interiér taký premakaný ako exteriér, emigrujeme spolu za lepšími zajtrajškami…” mrmlem Julinke do uška ešte skôr než nastúpim. Závan novoty. Koža a látka. Športové sedadlá s vyšitým logom značky. Víta ma síce tučnučký ale na môj vkus trochu moc vypuklý volant. Radiaca páka a palubovka majú….a viete čo….koho to vlastne zaujíma… po prvé, ako som povedal, dnes netestujem, dnes si užívam. Po druhé, každý, kto sa opováži na Julinku aplikovať racionálne meradlá by sa mal nad sebou zamyslieť. Po tretie, môžem len vášnivým obhajcom kvality nemeckých interiérov vrelo odporučiť ísť nachvíľu pookriať do tejto novodobej Alfy. A po štvrté a finálne, áno, interiér je tiež taký krásny a prepracovaný ako exteriér. Bodka.

Štartujem. Klasickým kľúčom, klasickým otočením, klasicky dobre. Nie, tu sa nemusíme hrať na pseudo-modernu, nič nikam nemusím strkať, nikde nič nemusím stláčať, odklápať, vysúvať ani prepínať. Proste, keď ste cool od narodenia, respektíve v tomto prípade od výrobnej linky, takéto serepetičky k ničomu necháte na druhých, môžete si to dovoliť. Dvihnúť diódové obočie denného svietenia postačí.

Nakombinovať spojku, plyn a tlak na radiacu páku tak, aby sa Julinka ladne dala do pohybu nieje problém. Pedále idú ľahko, spojka má náramne dlhý a mäkký záber. Žiadne odhadzovanie ľavej nohy alebo pohybovanie prískokom nehrozí. Julinka je predsa dáma a žiadny hurón. Preraďovanie je radosť. Kratučké a presné dráhy potešia pri každom pohybe aj keď dorazy sú skôr gumové. Na zmenu stupňa stačí letmý pohyb zápästia, takže ruka si počas jazdy pohodlne oddýchne na čalúnenej opierke alebo na kolene spolujazdkyne alebo poprípade spolujazdca.

Dokončenie článku ako aj fotky nájdete ako vždy na Benzinacikovi.

A už sa aj socializujem na Facebooku a Twittri, tak tam mrknite.

Váš Benzinacik