Zomrel kráľ
Pamätáte sa na starého otca z článku Traja králi? Bolo to BMW radu 3 z konca roku 2007, ktoré si hrdo obhajovalo svoju pozíciu pred dvomi novšími aristokratmi. Nuž, na každého raz príde a následníci sa k trónu dostali náhle a nečakane. V strede upršanej noci po ňom zostali traja vystrašení pasažieri, jedna obeť z ríše zvierat a množstvo krásne reflektujúcich črepín. Aspoň sa porúčal na odpočinok večný ako sa na správneho aristokrata patrí. Pri najdrahšej „poľovačke“ tejto zimnej sezóny.

Zoči voči
Viete ako sa vraví, že pri zlomových situáciách sa všetko odohráva akoby spomalene, sekundy nepoznajú konca kraja a vy vnímate každý prekliaty moment s trýznivou presnosťou? Pekná blbosť. Je to ako keď v izbe zhasnete svetlo. A každý, kto sa chvastá, že zo seba vyhlesol niečo zmysluplné ako „Milujem ťa“, „Svetu mier“ alebo meno ľubovolnej alegorickej entity ktorá by mala nad nami držať ochrannú ruku, s najväčšou pravdepodobnosťou klame. Ja som zo seba dostal len „Kurva!“ aj to bolo prerušené airbagom. Potom bol už len prach, smrad a sklo.

Mohlo to byť to posledné čo som kedy povedal. Naštastie hneď nasledovalo „Ste O.K. ?“ – „Čo to bolo!?“ prvá a elementárna otázka sa ozvala takmer simultánne z miesta spolujazdca a zo sedadla za ním. Neskutočne mi odľahlo. Obidve sú v poriadku . Kamarátka v zadu ešte dochrúmavala piškótu obsypaná sklom ako nevesta lupeňmi kvetov. Motor v núdzovom režime z posledných síl kašľal aby sa dalo otáčať kolesami. Krajnica a brzdy. „Vypadnime z auta, bacha, je tam zráz.“ Reflexnú vestu beriem do ruky a púšťam výstražné smerovky.

Adrenalín je úžasný. Všetci preč z cesty, obleč si vetrovku, ohavne krikľavú vestu, postav trojuhoľník, 112. Ešte nikdy môj mozog nevysielal také jasné, zrozumiteľné a štrukturované informácie. Na strane spolujazdca na miernom briežku stáli baby. Trošku preľaknuté, prekvapené ale hlavne takmer nedotknuté. „Ako ste na tom, žijete?“ – „Všade mám sklo“, „Aj ja som trochu poškriabaná ale inak v pohode. Ty si ho videl…?“ – „Videl, ale to je teraz šumák, prezrite sa ešte raz…“ to sa už ku nám blížila postava z blikajúceho auta za nami.

„Už som volal policajtov, ste všetci celí?“ pán z auta za nami mal na celú tú melu dokonalý výhľad.  „Áno, sme, ďakujem, že ste zastavili.“ – ešte stále som bol v akomsi tranze. „To je samozrejmosť. Veď to aj vyzeralo štrašne. Také hovädo…mali ste poriadne šťastie.“ – Čo sa dá na to odpovedať? – „Hmm…“ Zvyšok rozhovoru si neveľmi pamätám. Zhruba v tom čase sa mi začali triasť ruky.

…práve tu a práve teraz…
Kavaléria s farebnými majákmi sa prirútila o pár minút. Ich príjazd som registroval len sekundárne. Konsternovane som stál pri pravom prednom rohu auta a díval sa na všetku napáchanú skazu. Predná kapota ukazovala do neba, chladič, ventilátor a ostatné komponenty boli ruka v ruke s motorom, ľavý xenón vysielal svetelné signály kdesi do lesa. Predná maska to schytala na kompletku. To už nebol facelift na studeno, to už bola prestavba.

———————-

Ako táto pamätná noc pokračovala sa dozviete naBenzinacikovi na Bloggri. Je tam aj viac fotiek.

A navštíviť ma môžte aj na Facebooku a Twittri. Budem sa tešiť a ďakujem každému, kto číta!

Váš Benzinacik

Ak raz zomriem, musí to byť v tomto interiéri. Zomriem šťastný. Ešte moje strnulé prsty budú ako posledné obopínať ten nádherný béžový volant. Zomriem pokojný. Obklopený mäkučkou kožou, chladným kovom a pravým štrukturovaným drevom. Zomriem pohodlne. S nadhľadom sa budem dívať na svet a moje vädnúce telo budú zvierať famózne elektricky nastaviteľné sedačky. A ešte aj tá dáma s kosou, ktorá si ma príde vyzdvihnúť bude nútená pookriať pri všetkej tej kráse.

Sľubujem, lyrizovanú prózu nechám na profesionálov ktorých pisateľské schopnosti siahajú ďaleko za tie moje, avšak nenašiel som lepší spôsob, ako by som opísal moje rozpoloženie vždy, keď vidím tento nádherný interiér. Áno, vlhká handrička sa stane váš nerozlučný priateľ, prezuvky alebo návleky budú súčasťou povinnej výbavy a začnete mať hygienické návyky úrazového chirurga. Ale stojí to za to všetko. Aj za ďalšie auto v ktorom budete voziť vaše dietky s tečúcou zmrzlinou, svokrovcov so psíkom z chalupy a aj tú šatu „určite poriadne umytú“ bedničku práve vykopaných zemiakov.

Budete sólo, zabuchnete dvere a pred každou jazdou aspoň na tú jednu extra sekundu uvoľníte svoju myseľ a pokocháte sa tým dokonalým vnútrajškom ktorým vybavili  mnou testované Volvo XC60 D3 AWD. Mnohými zakríknutá ako značka pre učiteľov v roláku, začalo sa mi Volvo už pri preberaní akosi dostávať pod kožu. Andela, ako to, že vedia ako na mňa…?

Styx

Nestarne. Ak nepočítam pár miernych retuší na prednom a zadnom nárazníku, vyoperovanie predných hmloviek a nové farby, XC-čko stále vyzerá ako prvý deň po svojom uvedení na trh – prekliato dobre. Ani fotky nedokážu celkom verne demonštrovať akúsi sofistikovanú eleganciu, ktorú Volvík vyžaruje naživo. Dokonca ani ku zvolenému odtieňu hnedej metalízy nemám v tomto prípade výhrady, a to už je memento samo o sebe – poznám autá na ktorých by takáto farba evokovala skôr výsledok črevného rozladenia ako štýlovosť a individualitu.

Keď dočítate túto vetu, zavrite nachvíľu oči a predstavte si disky v kombinácii lešteného hliníka a matných čiernych aplikácií. Zimomriavky, že? Popis pôsobí ako z lacného tuningového katalógu. A teraz uprite pohľad na obrázky v galérii. Sofistikovaný trojrozmerný dizajn a dokonalé vypracovanie v skutočnosti z tejto hrôzostrašne znejúcej mixtúry spravia jedny z najkrajších a najháklivejších papučiek, do ktorých môžete svoje auto obuť. Ruku na srdce, brodiť sa štrkovými dnami riek ajtak nebudete. Neprihliadajúc na to, či na ich druhom brehu čaká iba pokračovanie cesty alebo rovno druhý svet.

Pri všetkom tom obdive je ľahké prehliadnuť jeden malý úsmevný detail. Smerový dizajn diskov sa na jednej strane auta zbieha v smere jazdy, na druhej proti smeru. Neklamný dôkaz, že v Göteborgu v rámci unifikácie zabudli vyrobiť zrkadlovú formu na odlievanie elektrónov. Na XC60-tke je to skoro nebadateľné, dajte si však do konfigurátora S60/V60 v R-designe a zbadáte to “in flagranti“. Vadí to však niekomu? Pri kladnej odpovedi odporúčam konzultovať lekára pre diagnostikovanie obsedantne kompulzívnej poruchy. Tie disky sú krásne, a ticho!

Iba Marilyn a XC majú dokonalý zadok a boky. Kým to prvé by mohol dosvedčiť len nebohý JFK, o pravdivosti toho druhého sa môžte presviedčať každý deň. Najmä v noci, keď linka diód koncových svetiel obteká zadné sklo a boky karosérie ako padavé saténové večerné šaty. Všetka tá zmyselnosť je ešte aj nečakane praktická. Obrovský pravidelný otvor a fakticky neexistujúca nakladacia hrana robia zo sťahovania brnkačku, pár stoviek Eur naviac za elektrické otváranie kufra sa pri váhe veka tiež zdajú ako rozumná investícia. Nemesis v podobe bledého čalúnenia však aj tu exponenciálne zvýši nároky na údržbu.

———————————–

Či a ako som to nakoniec prežil sa dočítate na Benzinacikovi na Bloggri. Je tam aj viac fotiek toho krásneho exteriéru a interiéru.

A navštíviť ma môžte aj na Facebooku a Twittri. Budem sa tešiť a ďakujem každému, kto číta!

Váš Benzinacik

Meno ruže
Čo čert nechcel, v poslednom čase sa akoby s Volkswagenmi vrece roztrhlo, a keďže niesom v pozícii si vyberať, jednou nohou ešte v testovanom pašíkovi už aj presadám do druhého exempláru s rovnakým rodným listom. Keď napíšem Golf, každý si určite zívnete. Rád by som však vedel, čo spravíte, keď dodám Plus. Otázniky?

Ťažko sa stať hviezdou samostatne, keď ste zdedili meno ktoré už desaťročia klincuje všetko naokolo. Ralf Schumacher by o tom vedel rozprávať. Podvozková platforma z klasického Golfa, množstvo zhodných komponentov, nabobtnaná karoséria a zmenený výzor predku a zadku tvoria celkovú bilanciu. Golf Plus si na polceste medzi hatchbackom a vanom zastal rolu škaredého káčatka v rodine. Predajné štatistiky neklamú, popri svojom bráchovi zostáva tento obézny golfer skôr okrajovou záležitosťou, čož je zrejme aj dôvod, prečo VW novinky v tomto modeli uvádza pomerne nemotivovane a s oneskorením. Nuž, a keď niekedy budem písať o VW Golf kombi, tento odstavec tam môžem rovno skopírovať…

Pomaly ďalej zájdeš
Dovnútra sa nehrniem. Čo už by ma tam mohlo prekvapiť. Pôjdem na to na partizána – od zadu. Otváram obrovské veko kufra a hľa, pravidelnosť sama. Ak sa dá niektorý kufor naozaj využiť do posledného pomyselného litra, tak je to tento. Skôr hlboký ako dlhý,  jeho objemu čo len po plató by dokázal niečo vytknúť snáď len vodič Octavie kombi. Až kým by neobjavil, že zadné sedadlá sa dajú osve posúvať. Nedajbože ich sklopiť z kufra a zaraz sa dívate na obývateľnú garsónku na kolesách.

Staršiu koncepciu autíčka však prezradia niektoré nedomyslené detaily, ktoré už teraz automobilky riešia s trochou viac filipa – dvojité dno kufra je ešte pomerne maličkosť, otvor na dlhé predmety, ktorý začína až dobrých dvadsaťpäť čísel nad dnom mne osobne zmysel moc nedával. Nech tade prestrčíte čokoľvek, bude vám to v zadu visieť vo vzduchu alebo sa nedajbože ohýbať. Nie sú to asi veci, ktoré by ste oľutovali po kúpe, za uchom sa však poškrabkáte pokaždé, keď ich zbadáte.

Našťastie opačná strana zadných operadiel exceluje. Sedáky sú až neobvykle dlhé a posed je príjemne vzpriamený. A ak sa neženiete za maximálnou prepravnou kapacitou na batožinu, tak za vodičom a spolujazdcom si žienky noblesne dokážu prehodiť „nožku cez nožku“ aj v úzkej sukni. Všeobecne ani s prepravou štyroch reprezentačných basketbalistov naprieč Európou nemá Golfík najmenší problém ak sa pýši pluskom. A ani nebudú po ceste musieť veľmi strečovať. Nad hlavou je miesta bohate, museli by ste mať ramená ako dvojkrídlová skriňa aby vám v tejto oblasti bolo vnútri tesno. A ešte jeden malý praktický postreh – Golf Plus je jeden z mála autíčok, kde vám vaše ratolesti z detskej sedačky nezašpinia nohami zadné strany predných sedadiel – nedočiahnu! Keď toto nieje predajný argument tak neviem.

Železná košeľa
Koncern neprekročí za žiadnych okolností svoj tieň. Kam sa z miesta vodiča pozriete, všetko je prísne geometrické, upratané, účelné, čiernošedé a jednotvárne. Solídnejšie ako v Seatoch avšak správnym spôsobom „titerné“ aby ste si ani na sekundu nepomysleli, že sedíte v nejakej Audine. Až na trochu prevýduchovaný stredný panel a hračkársky pôsobiace sériové audio tu nieje moc čo vytknúť ani popisovať.

————————————–

Ako obvykle, dokončenie a fotky sú na Benzinacikovi na Bloggri. Prelúskajte aj históriu, je tam už nejeden koncernový brat alebo bratranec

A navštíviť ma môžte aj na Facebooku, kde je ešte kopec fotiek a Twittri. Budem sa tešiť a ďakujem každému, kto číta!

Váš Benzinacik

„Počuj, si si istý, že to nemeria spotrebu na 50 km?“ – pýtam sa Bandyho, ktorý už nejakú tú minútku s rukami vo vreckách čaká, čo zo mňa vypadne. 5,3 (!) ešte raz, pre istotu slovne päť celých aj tri desatiny litra prosímpekne. Toto 170 koňové hebiedko postavené na osemnásť palcových valcoch absolvovalo moju testovačku so spomínanou priemernou spotrebou. Už aj ten najzákernejší palubný počítač podhodnotí spotrebu maximálne o pol litra. Ajtak. Nemám slov. Beťár jeden volfsburgský, nenaučili ho doma poriadne jesť. Bandy na znak uznania vytiahol ruky z vreciek. Sa zamyslel, kedy on naposledy videl na svojom palubnom niečo, čo začínalo päťkou.

Všetko je politika
Dobre, treba  uznať, že  som zrovna nešiel preraziť plynovým pedálom olejovú vaňu. Jednak, kým som sa preklikal všetkými príplatkovými funkciami a vychytávkami v tomto exemplári, prešiel som 15 kilometrov čumiac viac na palubnú dosku ako na cestu, dvak, mal som prísny zákaz z tohto Pašíka spraviť niekde pri ceste jeden a pol tonovú bielu ozdobu nejakého stromu. Budiž, užívali sme si s Bandym nepozorovateľné preradenia v automatickom móde a spolu sa pohoršovali prečo vnútorné okraje predných kožených sedadiel sú z ohavnej čiernej látky. Ak si páni v automobilke mysleli, že spupný pohľad hrdých majiteľov na tieto miesta nikdy nezavíta, kruto sa mýlili. Tento drzý detail by som išiel suverénne reklamovať. Keď si priplácam za kožené čalúnenie sedadiel, tak čakám, že bude kožené a nie, že to bude najdrahší nemecký patchwork.

Sme sa s Bandym tak zdravo nasrdili až som musel stiahnuť klímu o stupeň. Bandy niečo skúšal, že on si na svojej polovici nechá teplotu rovnakú, túto možnosť som mu však v rámci schvaľovacieho konania z miesta vodiča zamietol. Už vidím, ako si to odpykám, keď vyprchá moja nadvláda nad autom.  Našťastie tetuška z navigačného systému nás chlácholivým hláskom presvedčila, že je načim niekam odbočiť, inak nám dôjde cesta.

Skutočne, Passat je vynikajúcim autom na rozpory. Zvonku dnu neprenikne ani hlások, v opačnom smere detto. Riadenie je okolo priamej polohy hluché ako delostrelec vo výslužbe, takže nech akokoľvek šermujtete v zápale rukami, žiadne akútne riziko nehrozí. Nieje to však kritika, je to u Volkswagenov úzus a myslím, že nikto nič iné nečaká. Týmpádom je zabezpečené, že aj keď ste nervózny, auto je stále zrelaxované a rozvážne. Na hopsanie medzi kuželmi sú predsa zadokolky z iných nemeckých tovární. Kde 170 dieslových koní šklbe prednou nápravou, máte byť vďačný za každú pokojnú chvíľku s volantom v ruke.

Tmavé zadné sklá a prebytok miesta robia z druhej rady ideálne miesto pre názorovo nekorektných politických disidentov. Pripútať ich tam pásmi a máte kľud. A ak by nebodaj ešte vyrušovali, čaká ich kufor. V preklade obrovská čierna jaskyňa ktorú Pašík skrýva za zadným vekom a otvára ju na povel. Inak praktická funkcia pre ašpirujúcich samoúnoscov ako bol onehdy synátor nášho bývalého najvrchnejšieho. Zviažete sa, na diaľku si otvoríte kufor, vhupnete tam a zavriete. Šoférovať sa vám síce bude odtiaľ ťažšie, ale ak to zvládol ten kvietok belavý zo Svätého Jura, tak to zvládnete aj vy. Vyhodiť sa potom sám pred rakúsku policajnú stanicu a pri tom aj schovať auto bude už hračka.

———————-

Ako obvykle, dokončenie a fotky sú na Benzinacikovi na Bloggri. Prelúskajte aj históriu, je tam už zopár pekných autíčok.

A navštíviť ma môžte aj na Facebooku, kde je ešte kopec fotiek a Twittri. Budem sa tešiť a ďakujem každému, kto číta!

Váš Benzinacik

Už kráča, s vystretou pravačkou mne naproti. „Ahoj, dlho sme sa nevideli!“ ku mne doliehaešte z diaľky. „Pešo? Nesľuboval si mi náhodou, že dnes budem môcť prevetrať tvoje nove esúvéčko?“ kontrujem. Ledva som to stihol dopovedať, za chrbtom mi čosi tlmene zapípa. Hlava do dlaní. S vedomím, že ak sa na ploche za mnou nestihlo niečo zhmotniť zo vzduchu, moje kypré očakávania ostanú nenaplnené. „Seriózne? Biele? Ty, čo celý život hlásaš posolstvo neotrasiteľných pevností s dvojitým vé na maske? Ty si kúpiš Hyundai? Biele…“ IX35, 4×4, diesel. Nebudem klamať, moje endorfíny sa presunuli smer suterén.

„Sadaj skôr, než ti naprší do nosa!“ poznáme sa našťastie už dlhšie, u iných by som si za takýto prístup vyslúžil čelom vzad s prázdnymi. Strasiem zo seba predsudky, vyčistím hlavu od negativizmu, nasadím objektívny filter. Nasúkam sa na predné sedadlo. Tlmené buchnutie príjemne ťažkých dverí beriem ako klapku. Ideme odznova, ešte raz, teraz naozaj.

Povrchne
Z predu tridsaťpäťka naozaj nieje zjavenie. Bez hádania sa o vkuse musím povedať, že celé to zložité členenie prednej masky, dva druhy mriežkovania, matné a lesklé čierne prvky preložené chrómovými rámčekmi sa minulo účinkom. Zneje to ako riadny mix a vyzerá to rovnako. Zakončia to zhora bezpohlavne tvarované svetlá. Absencia akýchkoľvek kontúr vonkajších línií aj vnútornej optiky zamrzí, nedostupnosť xenónovej techniky naprieč všetkými výbavami považujem od piatej najväčšej automobilky sveta za drzosť. V období, kedy sa tlačia LED prvky do čoraz nižších tried, výbojky sa predbiehajú v adaptívnosti a napríklad taká Insignia má samostatne riadený dômyselný systém osvetlenia si majitelia jedného z najpredávanejších Hyundai budú na cesty – necesty svietiť žltými lampášmi. A to ani nechcem začínať o niečom takom nemysliteľnom ako by bolo zatmavené pozadie reflektorov. Ktovie, či by to pomohlo. Hyundai, budíček!

Boky sú iné kafe. Ak zo zorného poľa vytesníte spackaný predok, veci začnú vyzerať zaujímavo. Do zadu sa zvyšujúca línia okien, svalnatý pontón karosérie, zatmavené sklá, ktoré vytvárajú pekný kontrast s bielym lakom. Až na tretí pohľad som objavil niečo, za čo sa dizajnérom musím pokloniť. Vonkajšie čierne oplastovanie sa rapídne zvýši niekde na začiatku predných dverí a nepatrne rastie po dĺžke celej karosérie aby vzadu nadviazalo na plasty nárazníka. Nenásilne dynamické, odľahčí to veľké plechové plochy a pripraví na utešene skosený zadok. Začínajúc A-stĺpikom dizajn IX-ka funguje.

Hyundai končí v najlepšom. Zadné partie sú jednoduché, dominantné svetlá siahajú do bokov karosérie. Dokonalý kontrast oproti prednej časti. Prelepiť veľké H bielou lepiacou páskou, neznalci by túto utešene tvarovanú zadnicu pokojne zaradili k etablovaným koncernom z Európy alebo z krajiny sushi a ilegálneho lovu veľrýb. Teda, aspoň, kým by sa nepozreli bližšie na červené sekcie svetlometov. Vo vypnutom stave sa ich vnútro snaží navodiť dojem, že časť je vyskladaná z diód. Facka príde keď zapnete osvetlenie. Rozsvietia sa klasické žiarovky po celej ploche a odkryjú tajomstvo ohavného plastu, ktorý sa razom stáva zlým vtipom na pokrokovú technológiu. Nechápem. Prečo, Hyundai, pre pánky, prečo? Chcete snáď strápniť svojich šoférov týmto úplne šialeným faux-pas? Peugeot 207 – o dve tretiny lacnejšie auto zvládne dva rady ozajstných diód. Jedinou útechou je, že sa na tú ohavnosť nemusíte pozerať keď sedíte vnútri. Hyundai, budíček!

Nuž, ako vyzerá už viete, ako jazdí sa dozviete na Benzinacikovi na Bloggri. Prelúskajte aj históriu, je tam už zopár pekných autíčok.

A navštíviť ma môžte aj na Facebooku, kde je ešte kopec fotiek a Twittri

Váš Benzinacik

Dievčinka, teba je ale vážne škoda… Preženie sa mi hlavou pri každej pesničke ktorú mi tlačí do uší kvalitný audio systém. Dnes som v zajatí dvoch dám. Sluch má pevne vo svojej moci už dávnejšie zosnulá Aalyiah. Jej greatest hits album je soundtrack ako stvorený pre dnešný nádherný jesenný deň.  Ostatné zmysly zamestnáva moja neskonalá talianska láska. Nikdy jej nepoviem inak, pre mňa bola už od začiatku a na veky vekov bude, iba Julinka.

Pomalé beaty, slnkom zaliate cesty, slnečné okuliare. Nikam sa neponáhľam, nemám cieľ, nepozerám na hodinky, netestujem. Dnešok si užívam. Nejazdím v ničom rýchlom, v ničom veľkom, okázalom, drahom, hlasnom, farebnom alebo iným spôsobom výraznom. Napriek tomu sú všetky pohľady moje. Kedykoľvek zastavím na križovatke, kdekoľvek vystúpim. Na pumpe, na parkovisku. Bez ohľadu na vek, pohlavie, národnosť alebo nebodaj vierovyznanie. Zbieram úsmevy. Je to perfektné. Také niečo sa dá zažiť iba s Julinkou. Ona nikdy nežiarli, ona neodvráva a keď jej je dlho, s majestátnosťou jej vlastnou ma odvezie kamkoľvek. Ak existuje pojem objektívnej krásy v automobilovom svete, tak je to ona – Alfa Romeo Giulietta.

Pulz doby

Taliani to vždy vedeli s dizajnom, myslím, že na tomto sa zhodneme. Avšak aj na už obvykle vysoký štandard je toto auto majstrovským kusom. Priznám sa, už dávno som tak dlho nestál na parkovisku a neobzeral si dizajn tak dôkladne a tak mĺkvo. Čierna…vraj kašíruje. Nie v tomto prípade. Na slnku sa jasne črtajú odlesky do višňovo bordovej a dávajú vyniknúť každému záhybu, každej ploche a každému prelisu dokonalého plechového kabátu. Neexistuje jediný uhol z ktorého by sa dalo karosérii čokoľvek vytknúť. V predu dominuje všetkým cestám aj necestám zaoblený noštek ukončený trojuhoľníkovou maskou nazvanou Scudetto. Aaah, už len ten názov… Tento prvok by mal pripomínať víťazný pohár ako odkaz na úspechy Alfy vo svete motoršportu, vo mne to však evokuje skôr akoby srdce celého auta a dajme tomu aj značky ako takej. V spojení s náramne prepracovanými zatmavenými prednými svetlometmi pozerá Julinka na svet sebavedomo, nie arogantne, zamračene, avšak nie prísne, vyzývavo, nie lascívne.

Bočný profil taktiež nemá chybu. Stúpajúca línia okien a umne schované kľučky zadných dverí evokujú prikrčený postoj. Julinka vyzerá v stoji dynamickejšie ako akékoľvek iné auto pri 100 km/h. A ten zadoček. Stojím za ňou, sklenený pohľad a jediné na čo sa zmôžem je pomalý slastný povzdych. Ten tvar, tie nádherné diódové svetlá, ktoré v prítmí tvoria nezameniteľnú slučku z oboch strán. Chrómová koncovka výfuku, decentný spojler a mohutný Alfa Romeo znak. Opodiaľ parkuje biely Golf poslednej generácie, čož je vskutku podarené auto. Oproti Julinke však vyzerá ako pokrkvaná guča plechu s výfukom. Štýl si proste nekúpiš…

Artwork

Posledný krát prejdem končekmi prstov po krásnej vyleštenej metalíze smerom ku kľučke predných dverí. “Ak máš aj interiér taký premakaný ako exteriér, emigrujeme spolu za lepšími zajtrajškami…” mrmlem Julinke do uška ešte skôr než nastúpim. Závan novoty. Koža a látka. Športové sedadlá s vyšitým logom značky. Víta ma síce tučnučký ale na môj vkus trochu moc vypuklý volant. Radiaca páka a palubovka majú….a viete čo….koho to vlastne zaujíma… po prvé, ako som povedal, dnes netestujem, dnes si užívam. Po druhé, každý, kto sa opováži na Julinku aplikovať racionálne meradlá by sa mal nad sebou zamyslieť. Po tretie, môžem len vášnivým obhajcom kvality nemeckých interiérov vrelo odporučiť ísť nachvíľu pookriať do tejto novodobej Alfy. A po štvrté a finálne, áno, interiér je tiež taký krásny a prepracovaný ako exteriér. Bodka.

Štartujem. Klasickým kľúčom, klasickým otočením, klasicky dobre. Nie, tu sa nemusíme hrať na pseudo-modernu, nič nikam nemusím strkať, nikde nič nemusím stláčať, odklápať, vysúvať ani prepínať. Proste, keď ste cool od narodenia, respektíve v tomto prípade od výrobnej linky, takéto serepetičky k ničomu necháte na druhých, môžete si to dovoliť. Dvihnúť diódové obočie denného svietenia postačí.

Nakombinovať spojku, plyn a tlak na radiacu páku tak, aby sa Julinka ladne dala do pohybu nieje problém. Pedále idú ľahko, spojka má náramne dlhý a mäkký záber. Žiadne odhadzovanie ľavej nohy alebo pohybovanie prískokom nehrozí. Julinka je predsa dáma a žiadny hurón. Preraďovanie je radosť. Kratučké a presné dráhy potešia pri každom pohybe aj keď dorazy sú skôr gumové. Na zmenu stupňa stačí letmý pohyb zápästia, takže ruka si počas jazdy pohodlne oddýchne na čalúnenej opierke alebo na kolene spolujazdkyne alebo poprípade spolujazdca.

Dokončenie článku ako aj fotky nájdete ako vždy na Benzinacikovi.

A už sa aj socializujem na Facebooku a Twittri, tak tam mrknite.

Váš Benzinacik