Čisto hypoteticky…Dostanete pozvánku v ktorej je čierne na bielom, že v deň D v hodine H sa bude konať predstavenie nového modelu auta v spojení s krstom aktuálneho vydania istého pánskeho časopisu, ktorý vlastne nikto oficiálne ani nečíta, len ho všetci chlapi naprieč vekovými kategóriami dôverne poznajú. Áno, včetne mňa, nie, nikdy som ho…no, veď viete. Každopádne, rybárska revue to nieje. Ale späť k meritu veci.
Som si takmer istý, že spektrum prvotných mysliteľných reakcií bude siahať od „nie, radšej knihu“ až po „sweet mother of G..!“ v závislosti od vzdialenosti vašej nežnejšej, krajšej a voňavejšej polovičky od monitora. Nuže, prekérna to situácia bez univerzálneho riešenia. Ja som svoju jarnú hormonálnu vzburu pomerne úspešne skryl za oddanosť svojmu poslaniu automobilového slintateľa.
Metamorfóza
Kafka bokom, teraz som len jednu sprchu vzdialený od Jamesa Bonda. Každý vlas na hlave uložiť separé, nevyzerať učesaný avšak nemať na hlave kukučie hniezdo. Kravatu zaviazať, rozgajdať. Trafiť sa niekde medzi podomového obchodníka a idem z krčmy. So sakom opatrne. Nešikovný strih a vyzeráte ako šofér limuzíny z LA. Čisté sneakers – t. j. tenisky ktoré sa tvária štýlovo. Ten najdôležitejší výraz tváre a pred domom tmavé okuliare na frňák. Ešte aby som sa tomu autu nepáčil!
Aston Martin nikde. Snáď sa mi to kulminujúce ego zmestí aj do môjho približovadla. Tempomat na šesťdesiat, jemné meškanie patrí k bontónu. Aj počasie vedelo, že keď sa predstavuje roadster, musí sa predviesť. Parkujem. Už ma čakájú. Flotila naleštených Mini až po horizont a v centre diania hlavná hviezda večera zahalená do semi-transparentnej pokrývky. Druhé Miňátko čo zhadzuje strechu.
Úvodné formality z krku sťahujem sa do úzadia presondovať situáciu. Stolíky prestreté, v strede showroomu improvizovaný tanečný parket, pozvoľna prichádzajúci hostia, dvaja hlavní organizátori vítajúci zúčastnených milým slovom a úsmevom. Všade roztrúsené dlhonohé kočky na ktoré vás zasnený pohľad príde na drahý rozvod. V pozadí tichá lounge-music. Tak sa to robí! A nijak inak. Až na tie kostýmy zajaca. Pripadá mi to prežité klišé. Čierne koktejlky ako uniforma by to boli spravili tiež, ale marketing asi nepustí.
Do tuhého
Pár úvodných slov, kultúrny program ktorý predviedol, ako to vyzerá, keď viete tancovať, ďakovačky sponzorom. Ubieha to rýchlo, ale teraz už tú plachtu dolu, andela! Nie som trpezlivý keď som hladný. Zrazu sa kde nič, tu nič zhŕkli okolo zakrytej kopy plechu baby. Už som vedel, čo sa chystá, foťáky sa tasili jedna radosť. Hurá! Nový Miník je tu.
Strieborná metalíza, čierne pruhy, zatmavené svetlá, čierne disky. Tá kombinácia mu pristane. Škrátkovi. Trochu prehovárania, kým dal dolu strechu a už ho aj išli kickať dobrým šampanským. Následne vykúpali v bublinkovom moku aj výtlačok časopisu ktorý v žiadnom prípade nemá ani jeden tínedžer schovaný pod matracom, Playmates z povolania nachvíľu nahodili zubárske úsmevy do oficiálnych kamier. To už všetkým nosy vytáčala vôňa mäska, ktoré sa grilovalo.
Či som Miníka nakoniec zbalil sa dočítate na Benzinacikovi na Bloggri! Je tam aj výber najkrajších fotiek, tak sa budem tešiť, keď tam zavítate.
Váš (aj na Facebooku, kde je ešte kopec fotiek a Twittri) Benzinacik.
]]>
Obláčik
“To čo máš, prosím ťa…!? Si po ceste zrazil tatka Šmoula?” Úprimnosť sa cení. Najmä na kamarátoch. Avšak, kto by to Bandymu zazlieval. Bledomodrá metalíza, biela strecha, biele zrkadlá a biele disky. Vpredu dve veľké guľaté očká, výraz veselého morského prasiatka. Nie, moje dnešné vozítko na prvý pohľad nevystraší nikoho. Miník v takomto prevedení je everybody´s darling balansujúci niekde na hrane medzi strašne zlatý a voči gustu žiaden dišputát.
“Poď zlatý môj, ono ťa ten úsmev rýchlo prejde” pravím Bandymu a šikujem ho najkratšou cestou k zadnej strane, kde na nás čakajú dve zásadné poznávacie znamenia – dve koncovky výfuku a vysvetľujúci nápis CooperS. “Aha, koľko to má koní a ako to chodí?” Bandyho latentný výsmech sa razom premenil na úprimnú zvedavosť. “Máš kinedryl so sebou?” ó, Bandy bude pykať…
Chovať prasa na vlnu?
Veľakrát som už počul, že Countryman nieje pravé Mini a že je to demonštrácia výhry masového konzumu nad duchom samotnej značky alebo nebodaj nefiltrovaného automobilizmu ako takého. Po pravde, trochu žvásty. Už po prvých metroch jazdy je nad slnko jasnejšie, že šoférujete Mini. Riadenie má geniálny mechanický odpor a je presné ako britva. Seriózne, mal som pocit, že volant sa akosi napichol priamo na moje nervové zakončenia a prijímal povely priamo z môjho adrenalínom opantaného mozgu a nie prostredníctvom rúk, ktoré ho pevne zvierali. Tuhé stabilizátory, športovo naladený podvozok, 4×4 a ľahučký dvojkomorovým turbom predýchaný motor s razítkom downsizingu dotvárajú celkový obraz.
Výsledkom takejto kombinácie je, že Miník nezatáča, Miník mení smer prískokom. Bez náklonov, bez odvrávania, bez akýchkoľvek vedľajších pohybov karosérie. Pedále v kovovom prevedení s gumovými aplikáciami majú správne rozostupy, plyn je vo východzej polohe nepatrne nižšie ako brzda, čo pri troche hravosti umožní rúbať tam medziplyny ak sa vám bude chcieť. Nie, že by to motor sám o sebe potreboval, ale je to efektné. Ešte keby tak pedále boli ukotvené v podlahe, subjektívny pocit pretekového špeciálu, ktorý už postupne skúša šťastie v majstrovstvách sveta rely (WRC) by sa blížil k dokonalosti.
Motor je takisto nárez ako sa patrí. Ani nie tak samotný výkon, ako jeho charakteristika je impresívna. V meste sa dokáže lenivo prevaľovať v 1500 otáčkach a relatívne potichu plávať hustou dopravou. Za mestom sa však mení na zúrivého chrchlajúceho čertiska, ktorý nad 4000 otáčkami objaví svoje druhé ja a besne potiahne až k červenému poľu otáčkomera. Nízke zotrvačné sily malého motora majú na svedomí, že odozva na plyn je výborná a to nielen pri akcelerácii ale aj pri dávkovaní plynu. Kvalitná atmosféra to stále nieje, ale medzi turbami je to trieda! Jediné, čo mi tu trošku chýbalo je krásne špinavé odpľúvanie si do výfuku, ktoré poznala prvá generácia MINI CooperS. Nič to za to ajtak tento Miník, kričí ešte, EŠTE!, keď tlačíte na pílu a rvete ho s nepríčetným pohľadom od zákruty k zákrute.
Brzdy majú veľké zubiská, poriadne kúšu. Ťažko ich unaviť a majú tak trochu on/off charakteristiku, čiže buď nebrzdíte alebo kotva. Pri zbojníčení na okreskách je to fajn, brzdíte neskoro, tvrdo a pedál mäkne len minimálne, v mestskej doprave to však trochu lezie na city. Som presvedčený, že v servise sa s tým určite dokážu tak vyhrať, aby bol spokojný každý. Ja by som to nechal tak, proste sa to hodí k charakteru Miníka ako takého. Radiaca páka má ultra-krátke dráhy, mohli byť len trochu presnejšie vymedzené a dorazy nie zo želatíny. Nieje to nijak tragické, presné klik-klak vyzerá inak. Našťastie, keď tam v zápale hodíte z päťky dvojku namiesto štvorky, motor na vás len štekne a ďalej nenamieta…..
———————-
Ďalšie dojmy z jazdy, interiéru a tiež fotečky ako obvykle nájdete na Benzinacikovi na blogspote, poprípade prídite mrknúť na Facebook alebo poštebotať na Twitter
Váš Benzinacik
Dievčinka, teba je ale vážne škoda… Preženie sa mi hlavou pri každej pesničke ktorú mi tlačí do uší kvalitný audio systém. Dnes som v zajatí dvoch dám. Sluch má pevne vo svojej moci už dávnejšie zosnulá Aalyiah. Jej greatest hits album je soundtrack ako stvorený pre dnešný nádherný jesenný deň. Ostatné zmysly zamestnáva moja neskonalá talianska láska. Nikdy jej nepoviem inak, pre mňa bola už od začiatku a na veky vekov bude, iba Julinka.
Pomalé beaty, slnkom zaliate cesty, slnečné okuliare. Nikam sa neponáhľam, nemám cieľ, nepozerám na hodinky, netestujem. Dnešok si užívam. Nejazdím v ničom rýchlom, v ničom veľkom, okázalom, drahom, hlasnom, farebnom alebo iným spôsobom výraznom. Napriek tomu sú všetky pohľady moje. Kedykoľvek zastavím na križovatke, kdekoľvek vystúpim. Na pumpe, na parkovisku. Bez ohľadu na vek, pohlavie, národnosť alebo nebodaj vierovyznanie. Zbieram úsmevy. Je to perfektné. Také niečo sa dá zažiť iba s Julinkou. Ona nikdy nežiarli, ona neodvráva a keď jej je dlho, s majestátnosťou jej vlastnou ma odvezie kamkoľvek. Ak existuje pojem objektívnej krásy v automobilovom svete, tak je to ona – Alfa Romeo Giulietta.
Pulz doby
Taliani to vždy vedeli s dizajnom, myslím, že na tomto sa zhodneme. Avšak aj na už obvykle vysoký štandard je toto auto majstrovským kusom. Priznám sa, už dávno som tak dlho nestál na parkovisku a neobzeral si dizajn tak dôkladne a tak mĺkvo. Čierna…vraj kašíruje. Nie v tomto prípade. Na slnku sa jasne črtajú odlesky do višňovo bordovej a dávajú vyniknúť každému záhybu, každej ploche a každému prelisu dokonalého plechového kabátu. Neexistuje jediný uhol z ktorého by sa dalo karosérii čokoľvek vytknúť. V predu dominuje všetkým cestám aj necestám zaoblený noštek ukončený trojuhoľníkovou maskou nazvanou Scudetto. Aaah, už len ten názov… Tento prvok by mal pripomínať víťazný pohár ako odkaz na úspechy Alfy vo svete motoršportu, vo mne to však evokuje skôr akoby srdce celého auta a dajme tomu aj značky ako takej. V spojení s náramne prepracovanými zatmavenými prednými svetlometmi pozerá Julinka na svet sebavedomo, nie arogantne, zamračene, avšak nie prísne, vyzývavo, nie lascívne.
Bočný profil taktiež nemá chybu. Stúpajúca línia okien a umne schované kľučky zadných dverí evokujú prikrčený postoj. Julinka vyzerá v stoji dynamickejšie ako akékoľvek iné auto pri 100 km/h. A ten zadoček. Stojím za ňou, sklenený pohľad a jediné na čo sa zmôžem je pomalý slastný povzdych. Ten tvar, tie nádherné diódové svetlá, ktoré v prítmí tvoria nezameniteľnú slučku z oboch strán. Chrómová koncovka výfuku, decentný spojler a mohutný Alfa Romeo znak. Opodiaľ parkuje biely Golf poslednej generácie, čož je vskutku podarené auto. Oproti Julinke však vyzerá ako pokrkvaná guča plechu s výfukom. Štýl si proste nekúpiš…
Artwork
Posledný krát prejdem končekmi prstov po krásnej vyleštenej metalíze smerom ku kľučke predných dverí. “Ak máš aj interiér taký premakaný ako exteriér, emigrujeme spolu za lepšími zajtrajškami…” mrmlem Julinke do uška ešte skôr než nastúpim. Závan novoty. Koža a látka. Športové sedadlá s vyšitým logom značky. Víta ma síce tučnučký ale na môj vkus trochu moc vypuklý volant. Radiaca páka a palubovka majú….a viete čo….koho to vlastne zaujíma… po prvé, ako som povedal, dnes netestujem, dnes si užívam. Po druhé, každý, kto sa opováži na Julinku aplikovať racionálne meradlá by sa mal nad sebou zamyslieť. Po tretie, môžem len vášnivým obhajcom kvality nemeckých interiérov vrelo odporučiť ísť nachvíľu pookriať do tejto novodobej Alfy. A po štvrté a finálne, áno, interiér je tiež taký krásny a prepracovaný ako exteriér. Bodka.
Štartujem. Klasickým kľúčom, klasickým otočením, klasicky dobre. Nie, tu sa nemusíme hrať na pseudo-modernu, nič nikam nemusím strkať, nikde nič nemusím stláčať, odklápať, vysúvať ani prepínať. Proste, keď ste cool od narodenia, respektíve v tomto prípade od výrobnej linky, takéto serepetičky k ničomu necháte na druhých, môžete si to dovoliť. Dvihnúť diódové obočie denného svietenia postačí.
Nakombinovať spojku, plyn a tlak na radiacu páku tak, aby sa Julinka ladne dala do pohybu nieje problém. Pedále idú ľahko, spojka má náramne dlhý a mäkký záber. Žiadne odhadzovanie ľavej nohy alebo pohybovanie prískokom nehrozí. Julinka je predsa dáma a žiadny hurón. Preraďovanie je radosť. Kratučké a presné dráhy potešia pri každom pohybe aj keď dorazy sú skôr gumové. Na zmenu stupňa stačí letmý pohyb zápästia, takže ruka si počas jazdy pohodlne oddýchne na čalúnenej opierke alebo na kolene spolujazdkyne alebo poprípade spolujazdca.
Dokončenie článku ako aj fotky nájdete ako vždy na Benzinacikovi.
A už sa aj socializujem na Facebooku a Twittri, tak tam mrknite.
Váš Benzinacik
]]>