Direktor

Nepraktické, malé, silné, pažravé, hlučné, tvrdé, hnedé s bledým interiérom a plátenou strechou. Nemá to chybu! To, čo by pri výbere rodinného približovadla spôsobovalo tatinom zástavu srdca pôsobí pri kabriolete ako najlepšie lákadlo. A teraz čaká na mňa. Ešte nikdy som pred testom tak často nechodil s hlavou otočenou k nebesiam. Oplatilo sa. Nech už tam hore počasie riadi sám pánbožko alebo len serendipita, v tomto prípade mi bolo maximálne naklonené. Ďakujem, na pár dní som bol riaditeľom zemegule.

Caffeé Latte
Nanovo popisovať dizajn Mini by bolo nosením dreva do lesa, konieckoncov nieje prvé a ani posledné, s ktorým som si potykal. Nedá mi však nepopísať niektoré detaily ktoré zo zlatučkého škriatka spravili, dámy odpustia, „kočkolap ako prasa“. Začína to všetko famóznou tmavohnedou metalízou. Je nenápadná, elegantná a neskutočne tomuto autu pristane. Najmä, keď je v zavretom stave aj zladená s hnedou farbou čapičky pre zlé počasie. Zabudnite na krikľavé farby a kontrastné pásy na karosérii. Tento Miník zhodil tréningové šušťáky a nahodil oblek od Armaniho na večer.

Čierne očiská, športový nárazník so zatmavenými dekoratívnymi otvormi. Z predu je kabrio sebavedomie samo, potrebnú presvedčivosť podtrhuje 184 koní a dva centrálne vyvedené výfuky vyludzujúce jeden z politicky najnekorektnejších zvukov aký dokáže vyprodukovať potentná jedna-šestka. Neexistuje kombinácia samohlások a spoluhlások, ktorou by sa dala opísať kulisa, ktorú si užívate pri akcelerácii a ubratí plynu pri otvorenej streche. Avšak ak by sa tento zvuk dal zhmotniť, prosím si ho aplikovať intravenózne. Tromfne ho snáď iba veľkohubý John Cooper Works, ten však je už kompletne utrhnutý z reťaze a niet mu pomoci.

Vnútrajšok sekunduje krémovou kožou potiahnutými sedadlami a čiernym klavírnym lakom na palubovke a dverách. Exteriér a interiér dokonalo ladia a bledé poťahy aj napriek 4000 najazdeným kilometrom nejavia znaky akéhokoľvek opotrebenia alebo znečistenia. Neznamená to však, že nebudete z vonku aj z vnútra v permanencii s handričkou, fešáka musíte udržovať čistého ako sa patrí, aby na bulvároch a uliciach žiaril. Celok vyzerá tak honosne až začínam mať neblahý pocit, že sa tu niekto poriadne vyšantil v zozname príplatkovej výbavy a výslednú sumu budem musieť dlhšie predýchavať. Než si však nechám pokaziť chuť bolesťou v peňaženke, idem krásavca ponaháňať po okreskách. Hore bez, samozrejme.

Pózu poprosím
Tehla na pedál, poskakovanie medzi autami, brzdy, podradenie, ručička otáčkomera v permanencii po červené pole, nepríčetný výraz tváre. To všetko sa teraz nekoná. Nie, že by na to CooperS kabrio nemalo gény, avšak k otvorenému auto mi to akosi nesedí. Oveľa napĺňajúcejšia je pomalá jazda s oknami dolu. Letný vzduch si veselo šantí v kabíne a vy sa odrazu nemáte kam ponáhľať. Mestské tempo sa takto dá absolvovať bez problémov. Predné sklo je dostatočne kolmé aj pre dlháňov a vytvára bariéru za ktorú sa môžete schovať. Posed na zemi je u MINI samozrejmosťou, takže výhľad vpred je obstojný. Taký Roadster rovnakej značky bude pri výške nad meter osemdesiat asi iné kafe.

Vytiahnutím všetkých štyroch okienok hore si vytvoríte útulný priestor pre mimomestské cestovanie. Nekonečno nad hlavou sa tak dá spoznávať už od teplôt okolo 20 stupňov Celzia za podmienky, že využijete schopnosti kúrenia. Do 120 km/h vás tak len vzduch zľahka šteklí na vrchole hlavy a okolo ramien cítite jemné vírenie. Vyššie rýchlosti si už žiadajú deflektor za predné sedadlá, inak sa pripravte na stuhnutý krk. Môj testovaný exemplár niečím takým nedisponoval, tak som večerné jazdy riešil kapucou. Ani za svet nezavriem tú strechu, keď kabrio, tak kabrio!

Ako obvykle, dokončenie a fotky sú na Benzinacikovi na Bloggri. Prelúskajte aj históriu, je tam už zopár pekných autíčok.

A navštíviť ma môžte aj na Facebooku, kde je ešte kopec fotiek a Twittri. Budem sa tešiť.

Váš Benzinacik

Som si takmer istý, že spektrum prvotných mysliteľných reakcií bude siahať od „nie, radšej knihu“ až po „sweet mother of G..!“ v závislosti od vzdialenosti vašej nežnejšej, krajšej a voňavejšej polovičky od monitora.  Nuže, prekérna to situácia bez univerzálneho riešenia. Ja som svoju jarnú hormonálnu vzburu pomerne úspešne skryl za oddanosť svojmu poslaniu automobilového slintateľa.

Metamorfóza
Kafka bokom, teraz som len jednu sprchu vzdialený od Jamesa Bonda. Každý vlas na hlave uložiť separé, nevyzerať učesaný avšak nemať na hlave kukučie hniezdo. Kravatu zaviazať, rozgajdať. Trafiť sa niekde medzi podomového obchodníka a idem z krčmy. So sakom opatrne. Nešikovný strih a vyzeráte ako šofér limuzíny z LA. Čisté sneakers – t. j. tenisky ktoré sa tvária štýlovo. Ten najdôležitejší výraz tváre a pred domom tmavé okuliare na frňák. Ešte aby som sa tomu autu nepáčil!

Aston Martin nikde. Snáď sa mi to kulminujúce ego zmestí aj do môjho približovadla.  Tempomat na šesťdesiat, jemné meškanie patrí k bontónu. Aj počasie vedelo, že keď sa predstavuje roadster, musí sa predviesť. Parkujem. Už ma čakájú. Flotila naleštených Mini až po horizont a v centre diania hlavná hviezda večera zahalená do semi-transparentnej pokrývky. Druhé Miňátko čo zhadzuje strechu.

Úvodné formality z krku sťahujem sa do úzadia presondovať situáciu. Stolíky prestreté, v strede showroomu improvizovaný tanečný parket, pozvoľna prichádzajúci hostia, dvaja hlavní organizátori vítajúci zúčastnených milým slovom a úsmevom. Všade roztrúsené dlhonohé kočky na ktoré vás zasnený pohľad príde na drahý rozvod. V pozadí tichá lounge-music. Tak sa to robí! A nijak inak. Až na tie kostýmy zajaca. Pripadá mi to prežité klišé. Čierne koktejlky ako uniforma by to boli spravili tiež, ale marketing asi nepustí.

Do tuhého
Pár úvodných slov, kultúrny program ktorý predviedol, ako to vyzerá, keď viete tancovať, ďakovačky sponzorom. Ubieha to rýchlo, ale teraz už tú plachtu dolu, andela! Nie som trpezlivý keď som hladný. Zrazu sa kde nič, tu nič zhŕkli okolo zakrytej kopy plechu baby. Už som vedel, čo sa chystá, foťáky sa tasili jedna radosť. Hurá! Nový Miník je tu.

Strieborná metalíza, čierne pruhy, zatmavené svetlá, čierne disky. Tá kombinácia mu pristane. Škrátkovi. Trochu prehovárania, kým dal dolu strechu a už ho aj išli kickať dobrým šampanským. Následne vykúpali v bublinkovom moku aj výtlačok časopisu ktorý v žiadnom prípade nemá ani jeden tínedžer schovaný pod matracom, Playmates z povolania nachvíľu nahodili zubárske úsmevy do oficiálnych kamier. To už všetkým nosy vytáčala vôňa mäska, ktoré sa grilovalo.

Či som Miníka nakoniec zbalil sa dočítate na Benzinacikovi na Bloggri! Je tam aj výber najkrajších fotiek, tak sa budem tešiť, keď tam zavítate.

Váš (aj na Facebooku, kde je ešte kopec fotiek a Twittri) Benzinacik.

Zachumlaný v zimnej bunde, zatlačený v rohu skleneného výťahu. Potím sa ako ošípaná. Vydýchaný vzduch, smrad ako by sa tu škrečky párili a nadôvažok namiesto vystupovania strkanica v ktorej si dvaja zabezpečení tatinovia chceli v zmysle šťastných a veselých navzájom dať po chrape. Že som ja blb nešiel po schodoch. A vôbec. Nenávidím čo sa stáva z Vianoc. A všetko čo s nimi v dnešnej dobe súvisí. Už od konca Augusta mám vyrážku pri pomyslení na všetky tie retardované reklamy, ktoré sa budú valiť zo všetkých strán. Rodinky zasa budú v húfoch zahlcovať nákupné centrá, maminy budú tasiť kreditky až kým bezúčelák nebude na doraz, obchodníci budú jasať, že vyskladnia celoročne nakopený šrot spred dvoch sezón, nebude kde parkovať. Čo na tom, že celý rok si navzájom všetci idú po krku, na Vianoce nám na jeden deň bude všetkým slniečko zo zadku vykúkať.

“Musíme vypadnúť, je to tu o rozum…láska, ideš do toho?” potrebujem zmeniť tapety. “To je super nápad!” ozve sa z útrob telefónu. Viac si nepamätám, nepodstatné. Nasleduje prestrih ako z filmu. Prechádzame sa ruka v ruke jednou peknou dedinkou na úpätí našich polorozpredaných veľhôr. Inverzia, plusové grády, na oblohe ani obláčika, slnečné okuliare a za kýblik čerstvej kávičky. Aaach, to je balzam. Nasladlé romantické klišé preruší znenazdajky niečo nízke bledomodré, čo poza mňa odbočí nehlučne na hlavnú cestu a zmizne za zákrutou. Myknem sebou a zostanem vetriť.

Cudzinec
“Keby si sa aspoň za ženskými otáčal…si zas nejaké auto zbadal?”  No môže ju človek neľúbiť? Nevediac, či sa mám ospravedlniť alebo si gratulovať riešim celú situáciu božtekom na čelo a ladím sa zasa do melancholického módu. Alas, nie na dlho. Sotva o pár minút už ako zmyslov zbavený civím na cestu pred nami. “Tesla! Zlatko, to je Tesla! Neverííím!” Presne tak, rýchlejšia ako Porsche, fascinujúcejšia ako Ferrari, zriedkavejšia ako Zonda. Tesla roadster, bez strechy. Neviem, kde sa vzala, neviem odkiaľ prišla, v strede ničoho, prefrčala len za tlmeného bzučania a zvuku pneumatík okolo nás. “To je ten elektromobil o ktorom si už x-krát básnil?” – pah, som skoro z nôh spadol… “Už vidím, je po prechádzke. Bež sa vytešiť, je mi ajtak chladno, sa idem tuto zohriať dám si čaj a počkám ťa.” – “Ťa úplne žeriem, si najlepšia!” Pusa a už ma nebolo.

Takáto príležitosť sa málokedy naskytne dvakrát. Vyrábaná za veľkou barinou v Kalifornii je Tesla roadster prvým plnokrvným športiakom s rýdzo elektrickým pohonom. Manufaktúra v mestečku San Carlos má mizivú kapacitu a produkcia tohto pokrokového exota je prakticky stále zúfalo vypredaná. Drvivá väčšina exemplárov pri tom zostáva na severoamerickom kontinente, preto vidieť Teslu v Európe je rarita a na Slovensku to hraničí so spozorovaním ufa. Napriek tomu teraz stojím pred odparkovaným bledomodrým žihadlom ktoré mi siaha sotva po pás s veľkým T na prednej kapote a tým najmodernejším čo dnes môžete mať v rámci pohonu pod kapotou zadnou.

Je maličká. Jednoduché línie sú pospájané do filigránnych tvarov. Vpredu tmavý spojler (alias splitter) a nasávací otvor vytvárajú dojem roztvorenej papule, plochý predok prechádza do celkom kolmého avšak neveľkého čelného skla. Zadoček je trochu nabobtnanejší, spodnú stranu zdobí difúzor a z vrchu je nad svetlami vytvorený po celej šírke decentný spoiler. Dizajn nemá flair a prepracovanosť talianskych superšportov, také zúrivé Gallardo by vedľa nej vyzeralo ako bojová stíhačka, 458 Italia ako dlhonohá diva, napriek tomu má tento tento útlučký krehký športiačik niečo do seba. Vypadá ako stelesnený sen našich angličákovských časov. Stojac vedľa neho sa cítite ako Guliver. Myslím, že každý kto sa ocitol už niekedy v blízkosti Lotusu Elise alebo nebodaj Exige vie, o čom hovorím.

Hallihallo Benzinacik!
Moje zvedavé krúženie okolo Tesly nemohlo ostať dlho nepovšimnuté. Ani som sa nenazdal a už si to ku mne húpavým krokom šinul utešene živený pánko v kravate s hollywoodskym úsmevom popod bajúzy. “Páči sa vám?”  dolieha ku mne rýdza nemčina. Keďže roadstrík bol postavený na značkách z Dortmundu, dal som si dokopy, že pánko a Tesla akosi patria k sebe. Mal som šťastie. Günther bol veľký sympaťák, fanúšik do áut a keď som mu vysvetlil, čo som za pacienta, bez problémov somnou zabil kopu času vykecávaním o jeho momentálnom vozítku.

Žiadny strach! Je toho viac. Tu na Benzinacikovi

Rád vás privítam aj na Facebook – u alebo prídite poštebotať na  Twitter

A ak by ste niečo premeškali, tak testoval som už aj Audi A7, BMW 5 v M-Packete, Alfa Romeo Giulietta alebo Mini Countrymana! Tak veľa špásu.