Ak raz zomriem, musí to byť v tomto interiéri. Zomriem šťastný. Ešte moje strnulé prsty budú ako posledné obopínať ten nádherný béžový volant. Zomriem pokojný. Obklopený mäkučkou kožou, chladným kovom a pravým štrukturovaným drevom. Zomriem pohodlne. S nadhľadom sa budem dívať na svet a moje vädnúce telo budú zvierať famózne elektricky nastaviteľné sedačky. A ešte aj tá dáma s kosou, ktorá si ma príde vyzdvihnúť bude nútená pookriať pri všetkej tej kráse.

Sľubujem, lyrizovanú prózu nechám na profesionálov ktorých pisateľské schopnosti siahajú ďaleko za tie moje, avšak nenašiel som lepší spôsob, ako by som opísal moje rozpoloženie vždy, keď vidím tento nádherný interiér. Áno, vlhká handrička sa stane váš nerozlučný priateľ, prezuvky alebo návleky budú súčasťou povinnej výbavy a začnete mať hygienické návyky úrazového chirurga. Ale stojí to za to všetko. Aj za ďalšie auto v ktorom budete voziť vaše dietky s tečúcou zmrzlinou, svokrovcov so psíkom z chalupy a aj tú šatu „určite poriadne umytú“ bedničku práve vykopaných zemiakov.

Budete sólo, zabuchnete dvere a pred každou jazdou aspoň na tú jednu extra sekundu uvoľníte svoju myseľ a pokocháte sa tým dokonalým vnútrajškom ktorým vybavili  mnou testované Volvo XC60 D3 AWD. Mnohými zakríknutá ako značka pre učiteľov v roláku, začalo sa mi Volvo už pri preberaní akosi dostávať pod kožu. Andela, ako to, že vedia ako na mňa…?

Styx

Nestarne. Ak nepočítam pár miernych retuší na prednom a zadnom nárazníku, vyoperovanie predných hmloviek a nové farby, XC-čko stále vyzerá ako prvý deň po svojom uvedení na trh – prekliato dobre. Ani fotky nedokážu celkom verne demonštrovať akúsi sofistikovanú eleganciu, ktorú Volvík vyžaruje naživo. Dokonca ani ku zvolenému odtieňu hnedej metalízy nemám v tomto prípade výhrady, a to už je memento samo o sebe – poznám autá na ktorých by takáto farba evokovala skôr výsledok črevného rozladenia ako štýlovosť a individualitu.

Keď dočítate túto vetu, zavrite nachvíľu oči a predstavte si disky v kombinácii lešteného hliníka a matných čiernych aplikácií. Zimomriavky, že? Popis pôsobí ako z lacného tuningového katalógu. A teraz uprite pohľad na obrázky v galérii. Sofistikovaný trojrozmerný dizajn a dokonalé vypracovanie v skutočnosti z tejto hrôzostrašne znejúcej mixtúry spravia jedny z najkrajších a najháklivejších papučiek, do ktorých môžete svoje auto obuť. Ruku na srdce, brodiť sa štrkovými dnami riek ajtak nebudete. Neprihliadajúc na to, či na ich druhom brehu čaká iba pokračovanie cesty alebo rovno druhý svet.

Pri všetkom tom obdive je ľahké prehliadnuť jeden malý úsmevný detail. Smerový dizajn diskov sa na jednej strane auta zbieha v smere jazdy, na druhej proti smeru. Neklamný dôkaz, že v Göteborgu v rámci unifikácie zabudli vyrobiť zrkadlovú formu na odlievanie elektrónov. Na XC60-tke je to skoro nebadateľné, dajte si však do konfigurátora S60/V60 v R-designe a zbadáte to “in flagranti“. Vadí to však niekomu? Pri kladnej odpovedi odporúčam konzultovať lekára pre diagnostikovanie obsedantne kompulzívnej poruchy. Tie disky sú krásne, a ticho!

Iba Marilyn a XC majú dokonalý zadok a boky. Kým to prvé by mohol dosvedčiť len nebohý JFK, o pravdivosti toho druhého sa môžte presviedčať každý deň. Najmä v noci, keď linka diód koncových svetiel obteká zadné sklo a boky karosérie ako padavé saténové večerné šaty. Všetka tá zmyselnosť je ešte aj nečakane praktická. Obrovský pravidelný otvor a fakticky neexistujúca nakladacia hrana robia zo sťahovania brnkačku, pár stoviek Eur naviac za elektrické otváranie kufra sa pri váhe veka tiež zdajú ako rozumná investícia. Nemesis v podobe bledého čalúnenia však aj tu exponenciálne zvýši nároky na údržbu.

———————————–

Či a ako som to nakoniec prežil sa dočítate na Benzinacikovi na Bloggri. Je tam aj viac fotiek toho krásneho exteriéru a interiéru.

A navštíviť ma môžte aj na Facebooku a Twittri. Budem sa tešiť a ďakujem každému, kto číta!

Váš Benzinacik

Už kráča, s vystretou pravačkou mne naproti. „Ahoj, dlho sme sa nevideli!“ ku mne doliehaešte z diaľky. „Pešo? Nesľuboval si mi náhodou, že dnes budem môcť prevetrať tvoje nove esúvéčko?“ kontrujem. Ledva som to stihol dopovedať, za chrbtom mi čosi tlmene zapípa. Hlava do dlaní. S vedomím, že ak sa na ploche za mnou nestihlo niečo zhmotniť zo vzduchu, moje kypré očakávania ostanú nenaplnené. „Seriózne? Biele? Ty, čo celý život hlásaš posolstvo neotrasiteľných pevností s dvojitým vé na maske? Ty si kúpiš Hyundai? Biele…“ IX35, 4×4, diesel. Nebudem klamať, moje endorfíny sa presunuli smer suterén.

„Sadaj skôr, než ti naprší do nosa!“ poznáme sa našťastie už dlhšie, u iných by som si za takýto prístup vyslúžil čelom vzad s prázdnymi. Strasiem zo seba predsudky, vyčistím hlavu od negativizmu, nasadím objektívny filter. Nasúkam sa na predné sedadlo. Tlmené buchnutie príjemne ťažkých dverí beriem ako klapku. Ideme odznova, ešte raz, teraz naozaj.

Povrchne
Z predu tridsaťpäťka naozaj nieje zjavenie. Bez hádania sa o vkuse musím povedať, že celé to zložité členenie prednej masky, dva druhy mriežkovania, matné a lesklé čierne prvky preložené chrómovými rámčekmi sa minulo účinkom. Zneje to ako riadny mix a vyzerá to rovnako. Zakončia to zhora bezpohlavne tvarované svetlá. Absencia akýchkoľvek kontúr vonkajších línií aj vnútornej optiky zamrzí, nedostupnosť xenónovej techniky naprieč všetkými výbavami považujem od piatej najväčšej automobilky sveta za drzosť. V období, kedy sa tlačia LED prvky do čoraz nižších tried, výbojky sa predbiehajú v adaptívnosti a napríklad taká Insignia má samostatne riadený dômyselný systém osvetlenia si majitelia jedného z najpredávanejších Hyundai budú na cesty – necesty svietiť žltými lampášmi. A to ani nechcem začínať o niečom takom nemysliteľnom ako by bolo zatmavené pozadie reflektorov. Ktovie, či by to pomohlo. Hyundai, budíček!

Boky sú iné kafe. Ak zo zorného poľa vytesníte spackaný predok, veci začnú vyzerať zaujímavo. Do zadu sa zvyšujúca línia okien, svalnatý pontón karosérie, zatmavené sklá, ktoré vytvárajú pekný kontrast s bielym lakom. Až na tretí pohľad som objavil niečo, za čo sa dizajnérom musím pokloniť. Vonkajšie čierne oplastovanie sa rapídne zvýši niekde na začiatku predných dverí a nepatrne rastie po dĺžke celej karosérie aby vzadu nadviazalo na plasty nárazníka. Nenásilne dynamické, odľahčí to veľké plechové plochy a pripraví na utešene skosený zadok. Začínajúc A-stĺpikom dizajn IX-ka funguje.

Hyundai končí v najlepšom. Zadné partie sú jednoduché, dominantné svetlá siahajú do bokov karosérie. Dokonalý kontrast oproti prednej časti. Prelepiť veľké H bielou lepiacou páskou, neznalci by túto utešene tvarovanú zadnicu pokojne zaradili k etablovaným koncernom z Európy alebo z krajiny sushi a ilegálneho lovu veľrýb. Teda, aspoň, kým by sa nepozreli bližšie na červené sekcie svetlometov. Vo vypnutom stave sa ich vnútro snaží navodiť dojem, že časť je vyskladaná z diód. Facka príde keď zapnete osvetlenie. Rozsvietia sa klasické žiarovky po celej ploche a odkryjú tajomstvo ohavného plastu, ktorý sa razom stáva zlým vtipom na pokrokovú technológiu. Nechápem. Prečo, Hyundai, pre pánky, prečo? Chcete snáď strápniť svojich šoférov týmto úplne šialeným faux-pas? Peugeot 207 – o dve tretiny lacnejšie auto zvládne dva rady ozajstných diód. Jedinou útechou je, že sa na tú ohavnosť nemusíte pozerať keď sedíte vnútri. Hyundai, budíček!

Nuž, ako vyzerá už viete, ako jazdí sa dozviete na Benzinacikovi na Bloggri. Prelúskajte aj históriu, je tam už zopár pekných autíčok.

A navštíviť ma môžte aj na Facebooku, kde je ešte kopec fotiek a Twittri

Váš Benzinacik

Mám plán…

…a na ňom zakladám. Už ani neviem, kde som túto priblblú vetu počul prvý krát, avšak teraz sadla ako zadok na nočník. Nespočetné množstvo telefonátov, prehováranie, zaliečanie sa, diskutovanie, molestovanie. Dumal som, vymýšľal, suverénne a na facku organizoval čas sebe aj druhým. Všetko v mene tvrdohlavosti. Novej trojke nič nedarujem. Môže sa mračiť koľko chce.  Bude sa musieť postaviť svojim dvom najväčším konkurentom. Audiny a Benzy bokom a bez urážky, dnešok patrí trojkám.

Nemohol som spať. Snáď to všetko klapne. Netuším, pod akou šťastnou hviezdou som sa nachádzal, ale konštelácia je náramná. Tri generácie trojky, tri rozdielne obdoby rovnakého motora, tri výkony, tri farby, tri výbavy, tri veľkosti kolies, tri kľúče…a tri hodiny ráno. Zasa budem pozerať ako žaba z prachu. Svitanie do dňa roka ma zastihlo v rozpoložení, bolo krásne. Slniečko. Sucho. A tri naleštené čistučké tátoše. Nemať uši, škerím sa dookola. Kávičku, zdvorilostný pokec? Načo, môj mozog sa už dávno vozil na húsenkovej dráhe. Chvíľu som sa len kochal. “Chlapci, budem na vás dobrý, ak budete vy dobrí na mňa“, prihováram sa plechovým fešákom keď beriem kľúče. Ideme na to!

Starý otec

Zakladal kráľovstvo. Bránil teritórium voči silným súperom už od nepamäti. Je rozvážny, skúsený, z jeho múdrosti profitovali mnohí. Nad zrkadlami sa už objavili prvé šediny. Vytvoril si meno, kto ho vidí, vie. Starne s gráciou, eleganciou a charizmou. Viac ako 80.000 bojových km naháňal strach Woflsburgským kniežatám, Ingolstadtským členom kruhov vyvolených a japonským nasledovníkom dynastie L(u/e)xusu.  Záprah 143 verných vraníkov poslušne odvádza svoju prácu ako kedykoľvek predtým. Sadám si dovnútra s pokorou.   “Ahoj starý priateľu, dlho sme sa nevideli.”

Sériové sedadlá v koži padnú ako uliate. Výborná poloha, volant, odsúdený na tenký veniec nedostatkom krížikov v príplatkovej výbave, je takmer kolmo na telo. Všetko tu kliká, nič nieje dochytané, ošuntelé, nepôsobí obstarožne. Neverím, že to už bude päť rokov. “Vidím, že si sa mal dobre. Ideme trochu zaspomínať?” Vychádzame z parkoviska. Zadný pohon pôsobí tak podmanivo ľahkonoho. Manuálna prevodovka sa s týmto motorom snáď narodila. Volant sprostredkováva nefiltrovanú mechanickú dobrotu, noštek z časov keď sa ešte nenosili denné maškarády vykrajuje zákruty bi-xenónovým pohľadom. Je to celé tak krásne autentické. Nepotrebujete navigácie, kamery, displeje, asistenčné vychovávateľky, taľafatky. Tu ste pilot. Aj v 50 km/h v dedine.

Otec