Zomrel kráľ
Pamätáte sa na starého otca z článku Traja králi? Bolo to BMW radu 3 z konca roku 2007, ktoré si hrdo obhajovalo svoju pozíciu pred dvomi novšími aristokratmi. Nuž, na každého raz príde a následníci sa k trónu dostali náhle a nečakane. V strede upršanej noci po ňom zostali traja vystrašení pasažieri, jedna obeť z ríše zvierat a množstvo krásne reflektujúcich črepín. Aspoň sa porúčal na odpočinok večný ako sa na správneho aristokrata patrí. Pri najdrahšej „poľovačke“ tejto zimnej sezóny.

Zoči voči
Viete ako sa vraví, že pri zlomových situáciách sa všetko odohráva akoby spomalene, sekundy nepoznajú konca kraja a vy vnímate každý prekliaty moment s trýznivou presnosťou? Pekná blbosť. Je to ako keď v izbe zhasnete svetlo. A každý, kto sa chvastá, že zo seba vyhlesol niečo zmysluplné ako „Milujem ťa“, „Svetu mier“ alebo meno ľubovolnej alegorickej entity ktorá by mala nad nami držať ochrannú ruku, s najväčšou pravdepodobnosťou klame. Ja som zo seba dostal len „Kurva!“ aj to bolo prerušené airbagom. Potom bol už len prach, smrad a sklo.

Mohlo to byť to posledné čo som kedy povedal. Naštastie hneď nasledovalo „Ste O.K. ?“ – „Čo to bolo!?“ prvá a elementárna otázka sa ozvala takmer simultánne z miesta spolujazdca a zo sedadla za ním. Neskutočne mi odľahlo. Obidve sú v poriadku . Kamarátka v zadu ešte dochrúmavala piškótu obsypaná sklom ako nevesta lupeňmi kvetov. Motor v núdzovom režime z posledných síl kašľal aby sa dalo otáčať kolesami. Krajnica a brzdy. „Vypadnime z auta, bacha, je tam zráz.“ Reflexnú vestu beriem do ruky a púšťam výstražné smerovky.

Adrenalín je úžasný. Všetci preč z cesty, obleč si vetrovku, ohavne krikľavú vestu, postav trojuhoľník, 112. Ešte nikdy môj mozog nevysielal také jasné, zrozumiteľné a štrukturované informácie. Na strane spolujazdca na miernom briežku stáli baby. Trošku preľaknuté, prekvapené ale hlavne takmer nedotknuté. „Ako ste na tom, žijete?“ – „Všade mám sklo“, „Aj ja som trochu poškriabaná ale inak v pohode. Ty si ho videl…?“ – „Videl, ale to je teraz šumák, prezrite sa ešte raz…“ to sa už ku nám blížila postava z blikajúceho auta za nami.

„Už som volal policajtov, ste všetci celí?“ pán z auta za nami mal na celú tú melu dokonalý výhľad.  „Áno, sme, ďakujem, že ste zastavili.“ – ešte stále som bol v akomsi tranze. „To je samozrejmosť. Veď to aj vyzeralo štrašne. Také hovädo…mali ste poriadne šťastie.“ – Čo sa dá na to odpovedať? – „Hmm…“ Zvyšok rozhovoru si neveľmi pamätám. Zhruba v tom čase sa mi začali triasť ruky.

…práve tu a práve teraz…
Kavaléria s farebnými majákmi sa prirútila o pár minút. Ich príjazd som registroval len sekundárne. Konsternovane som stál pri pravom prednom rohu auta a díval sa na všetku napáchanú skazu. Predná kapota ukazovala do neba, chladič, ventilátor a ostatné komponenty boli ruka v ruke s motorom, ľavý xenón vysielal svetelné signály kdesi do lesa. Predná maska to schytala na kompletku. To už nebol facelift na studeno, to už bola prestavba.

———————-

Ako táto pamätná noc pokračovala sa dozviete naBenzinacikovi na Bloggri. Je tam aj viac fotiek.

A navštíviť ma môžte aj na Facebooku a Twittri. Budem sa tešiť a ďakujem každému, kto číta!

Váš Benzinacik

Meno ruže
Čo čert nechcel, v poslednom čase sa akoby s Volkswagenmi vrece roztrhlo, a keďže niesom v pozícii si vyberať, jednou nohou ešte v testovanom pašíkovi už aj presadám do druhého exempláru s rovnakým rodným listom. Keď napíšem Golf, každý si určite zívnete. Rád by som však vedel, čo spravíte, keď dodám Plus. Otázniky?

Ťažko sa stať hviezdou samostatne, keď ste zdedili meno ktoré už desaťročia klincuje všetko naokolo. Ralf Schumacher by o tom vedel rozprávať. Podvozková platforma z klasického Golfa, množstvo zhodných komponentov, nabobtnaná karoséria a zmenený výzor predku a zadku tvoria celkovú bilanciu. Golf Plus si na polceste medzi hatchbackom a vanom zastal rolu škaredého káčatka v rodine. Predajné štatistiky neklamú, popri svojom bráchovi zostáva tento obézny golfer skôr okrajovou záležitosťou, čož je zrejme aj dôvod, prečo VW novinky v tomto modeli uvádza pomerne nemotivovane a s oneskorením. Nuž, a keď niekedy budem písať o VW Golf kombi, tento odstavec tam môžem rovno skopírovať…

Pomaly ďalej zájdeš
Dovnútra sa nehrniem. Čo už by ma tam mohlo prekvapiť. Pôjdem na to na partizána – od zadu. Otváram obrovské veko kufra a hľa, pravidelnosť sama. Ak sa dá niektorý kufor naozaj využiť do posledného pomyselného litra, tak je to tento. Skôr hlboký ako dlhý,  jeho objemu čo len po plató by dokázal niečo vytknúť snáď len vodič Octavie kombi. Až kým by neobjavil, že zadné sedadlá sa dajú osve posúvať. Nedajbože ich sklopiť z kufra a zaraz sa dívate na obývateľnú garsónku na kolesách.

Staršiu koncepciu autíčka však prezradia niektoré nedomyslené detaily, ktoré už teraz automobilky riešia s trochou viac filipa – dvojité dno kufra je ešte pomerne maličkosť, otvor na dlhé predmety, ktorý začína až dobrých dvadsaťpäť čísel nad dnom mne osobne zmysel moc nedával. Nech tade prestrčíte čokoľvek, bude vám to v zadu visieť vo vzduchu alebo sa nedajbože ohýbať. Nie sú to asi veci, ktoré by ste oľutovali po kúpe, za uchom sa však poškrabkáte pokaždé, keď ich zbadáte.

Našťastie opačná strana zadných operadiel exceluje. Sedáky sú až neobvykle dlhé a posed je príjemne vzpriamený. A ak sa neženiete za maximálnou prepravnou kapacitou na batožinu, tak za vodičom a spolujazdcom si žienky noblesne dokážu prehodiť „nožku cez nožku“ aj v úzkej sukni. Všeobecne ani s prepravou štyroch reprezentačných basketbalistov naprieč Európou nemá Golfík najmenší problém ak sa pýši pluskom. A ani nebudú po ceste musieť veľmi strečovať. Nad hlavou je miesta bohate, museli by ste mať ramená ako dvojkrídlová skriňa aby vám v tejto oblasti bolo vnútri tesno. A ešte jeden malý praktický postreh – Golf Plus je jeden z mála autíčok, kde vám vaše ratolesti z detskej sedačky nezašpinia nohami zadné strany predných sedadiel – nedočiahnu! Keď toto nieje predajný argument tak neviem.

Železná košeľa
Koncern neprekročí za žiadnych okolností svoj tieň. Kam sa z miesta vodiča pozriete, všetko je prísne geometrické, upratané, účelné, čiernošedé a jednotvárne. Solídnejšie ako v Seatoch avšak správnym spôsobom „titerné“ aby ste si ani na sekundu nepomysleli, že sedíte v nejakej Audine. Až na trochu prevýduchovaný stredný panel a hračkársky pôsobiace sériové audio tu nieje moc čo vytknúť ani popisovať.

————————————–

Ako obvykle, dokončenie a fotky sú na Benzinacikovi na Bloggri. Prelúskajte aj históriu, je tam už nejeden koncernový brat alebo bratranec

A navštíviť ma môžte aj na Facebooku, kde je ešte kopec fotiek a Twittri. Budem sa tešiť a ďakujem každému, kto číta!

Váš Benzinacik

Už kráča, s vystretou pravačkou mne naproti. „Ahoj, dlho sme sa nevideli!“ ku mne doliehaešte z diaľky. „Pešo? Nesľuboval si mi náhodou, že dnes budem môcť prevetrať tvoje nove esúvéčko?“ kontrujem. Ledva som to stihol dopovedať, za chrbtom mi čosi tlmene zapípa. Hlava do dlaní. S vedomím, že ak sa na ploche za mnou nestihlo niečo zhmotniť zo vzduchu, moje kypré očakávania ostanú nenaplnené. „Seriózne? Biele? Ty, čo celý život hlásaš posolstvo neotrasiteľných pevností s dvojitým vé na maske? Ty si kúpiš Hyundai? Biele…“ IX35, 4×4, diesel. Nebudem klamať, moje endorfíny sa presunuli smer suterén.

„Sadaj skôr, než ti naprší do nosa!“ poznáme sa našťastie už dlhšie, u iných by som si za takýto prístup vyslúžil čelom vzad s prázdnymi. Strasiem zo seba predsudky, vyčistím hlavu od negativizmu, nasadím objektívny filter. Nasúkam sa na predné sedadlo. Tlmené buchnutie príjemne ťažkých dverí beriem ako klapku. Ideme odznova, ešte raz, teraz naozaj.

Povrchne
Z predu tridsaťpäťka naozaj nieje zjavenie. Bez hádania sa o vkuse musím povedať, že celé to zložité členenie prednej masky, dva druhy mriežkovania, matné a lesklé čierne prvky preložené chrómovými rámčekmi sa minulo účinkom. Zneje to ako riadny mix a vyzerá to rovnako. Zakončia to zhora bezpohlavne tvarované svetlá. Absencia akýchkoľvek kontúr vonkajších línií aj vnútornej optiky zamrzí, nedostupnosť xenónovej techniky naprieč všetkými výbavami považujem od piatej najväčšej automobilky sveta za drzosť. V období, kedy sa tlačia LED prvky do čoraz nižších tried, výbojky sa predbiehajú v adaptívnosti a napríklad taká Insignia má samostatne riadený dômyselný systém osvetlenia si majitelia jedného z najpredávanejších Hyundai budú na cesty – necesty svietiť žltými lampášmi. A to ani nechcem začínať o niečom takom nemysliteľnom ako by bolo zatmavené pozadie reflektorov. Ktovie, či by to pomohlo. Hyundai, budíček!

Boky sú iné kafe. Ak zo zorného poľa vytesníte spackaný predok, veci začnú vyzerať zaujímavo. Do zadu sa zvyšujúca línia okien, svalnatý pontón karosérie, zatmavené sklá, ktoré vytvárajú pekný kontrast s bielym lakom. Až na tretí pohľad som objavil niečo, za čo sa dizajnérom musím pokloniť. Vonkajšie čierne oplastovanie sa rapídne zvýši niekde na začiatku predných dverí a nepatrne rastie po dĺžke celej karosérie aby vzadu nadviazalo na plasty nárazníka. Nenásilne dynamické, odľahčí to veľké plechové plochy a pripraví na utešene skosený zadok. Začínajúc A-stĺpikom dizajn IX-ka funguje.

Hyundai končí v najlepšom. Zadné partie sú jednoduché, dominantné svetlá siahajú do bokov karosérie. Dokonalý kontrast oproti prednej časti. Prelepiť veľké H bielou lepiacou páskou, neznalci by túto utešene tvarovanú zadnicu pokojne zaradili k etablovaným koncernom z Európy alebo z krajiny sushi a ilegálneho lovu veľrýb. Teda, aspoň, kým by sa nepozreli bližšie na červené sekcie svetlometov. Vo vypnutom stave sa ich vnútro snaží navodiť dojem, že časť je vyskladaná z diód. Facka príde keď zapnete osvetlenie. Rozsvietia sa klasické žiarovky po celej ploche a odkryjú tajomstvo ohavného plastu, ktorý sa razom stáva zlým vtipom na pokrokovú technológiu. Nechápem. Prečo, Hyundai, pre pánky, prečo? Chcete snáď strápniť svojich šoférov týmto úplne šialeným faux-pas? Peugeot 207 – o dve tretiny lacnejšie auto zvládne dva rady ozajstných diód. Jedinou útechou je, že sa na tú ohavnosť nemusíte pozerať keď sedíte vnútri. Hyundai, budíček!

Nuž, ako vyzerá už viete, ako jazdí sa dozviete na Benzinacikovi na Bloggri. Prelúskajte aj históriu, je tam už zopár pekných autíčok.

A navštíviť ma môžte aj na Facebooku, kde je ešte kopec fotiek a Twittri

Váš Benzinacik

Nemozme byt vsetci specialisti. “No, vies, to si najlepsie zober nejakeho automechanika so sebou. Nemas nejakeho znameho?” toto je asi standardna veta, ktorou konci kazdy rozhovor dvoch laikov o nakupe jazdeneho auta. Robi sa mi z toho spatne. Akoby bolo samozrejmostou, ze kazdy ma v rodine aspon nejakeho automechanika a ked uz to nie, tak urcite minimalne musite mat kamarata, ktoreho bratranec z druheho kolena ma stryka, ktory chodil k babke na dedinu kde sused robi zavoznika pre autoservis, takze mate priam super kontakt na specialistu, ktory na nic ine necaka len sa s vami, odmeneny usmevom a krasou vasich oci, vyvazat aj s diagnostikou a inou technologiou po roznych regionoch republiky, popripade susediacich statov a kontrolovat ci nahodou nekupite zalostnu herku zamaskovanu pod “vyborny stav” v inzerate.

Takze zostava sa spolahnut na to, co vam povedia predajcovia alebo predavajuci, ktori prirodzene v prvom rade nechcu predat, chcu len vyrozpravat svoj pribeh ako ich zoslalo nebo predat prave vam neskutocne auto za smiesnu cenu nehladiac pri tom na vlastny profit ale na vseobecne blaho celej ludskej populacie. A vy, cely rozradosteny si potom odlomite z pernikovej chalupky este zopar kuskov na cestu, rozlucite sa so vsetkymi siedmimi trpaslikmi a duha vas dovedie az domov. Tvrde drogy bokom, takto to nefunguje. Ak by mal kazdy len super auta na predaj, kde by asi tak koncili tie chuchmavce plechu na ktorych sa polovodici ucili fyzikalne zakony v praxi? Kam by sa podeli tie kanagonom a zbytocnym plastom vytunene zazraky spoza bran rodinnych domov? Kde by dosluhovali vsetky tie firemne priblizovadla na ktorych radoby-manazeri rajtovali hlava nehlava po vsetkom, co bolo aspon trochu zjazdne?

Citrony

Co – to dokonca naznacili aj velmi mudri pani Akerloff, Spence a Stiglitz…ved, konieckoncov aj ziskali za svoj vyskum Nobelovu cenu za ekonomiu. A pokial pri znacnom pocte ekonomickych modelov sa nezainteresovanym dost tazko hladaju paralely s realitou, v tomto konkretnom pripade je to az krasne jednoduche. Totiz, tieto tri brilantne hlavy sa zaoberali v spominanom vyskume asymetrickym rozlozenim informacii. A co je este dolezitejsie, demonstrovali to na priklade trhu ojazdenych vozidiel. Bez zachadzania do komplikovanejsich detailov tento model ukazuje, ako sa vyvija trh v pripade, ze kupujuci zakonite ma menej informacii ako predavajuci o predmete predaja.

Predstavte si, ze chcete predat svojho milacika na ktorom ste poctivo kluckovali dlhe roky medzi vytlkmi na niecom, co naposledy za hlbokeho komunizmu pripominalo cestu. Travili ste cele vikendy rucnym umyvanim a lestenim, brali si dovolenky koli exaktnemu dodrzaniu servisnych intervalov. V zime ste sa upenlivo vyhybali idiotom na letnych gumach ktorych pohyb medzi autami pripominal pinball. Proste chcete predat svoje zachovale, sanovane, zboznovane a s citom jazdene auticko. Priduvsi kupca vsak povie, ze on sa tomu nerozumie, ze si nema ako overit, ze ste sa onho staral a ze na internete sa pohybuju ceny zhruba v takej a takej rovine a basta. Viac nema/neda. Resumee je, ze aj za nadpriemerne zachovale auto dostanete akurat tak priemernu cenu trhu. A vy sa vykaslete na predaj a odjazdite si svoje auto az kym nepojde do srotu.

O ulicu dalej vsak byva vas sused, ktory si zo zavisti zaobstaral presne to iste auto len v modrom. A pokial vy ste auto umyvali, jemu sa vypekalo na slnku, pokial vy ste jamy obchadzali, on ich suverenne bral ako vyzvu. Ziadny skok cez spomalovac mu nebol dost dlhy. Na servisnej prehliadke bol naposledy ked Slovensko vstupovalo do EU. Cement na stavbu nosil v zasade na sedadlach a v kufri, narazniky vyuzival naplno, ked uz sa tak volaju a jednu nehodu na rok povazoval za zdravy priemer. Nikto oboznameny s realitou by za jeho hobel nedal ani deravy gros. Avsak ak pride ten isty kupca a vysype mu, ze sa do toho nerozumie, ze vsetky detaily si ajtak nepreveri a ze mu da priemernu cenu, tak sused sa potesi a tu svoju hrcu urcite s radostou streli. Francuz by povedal “Voila”, Anglican “There you go” a u nas sa tomu hovori “Nech sa paci!”. A teraz si to predstavte na tisickach situacii, primiesajte svinstva s tocenim kilometrov a mate nocnu moru s jazdenymi vozidlami ako vysitu.

Babo rad!

Skor, nez vsak zacneme zapalovat hranice a hadzat vsetkych na jednu kopu, chcem podotknut, ze bez debaty existuju aj naozaj seriozni predajcovia a predavajuci. Najme kvoli nim ma tato neistota na trhu mrzi. Oni totiz vdaka par vychcancom a spekulantom nemozu dosahovat ceny ako by si zasluzili a este maju aj zle meno len z principu. Co vsak s tym narobime my? Kupcovia – laici? Uz dlhsie mi to vrtalo hlavou. Vela som cital, pozeral a diskutoval aj s ludmi, ktori sa do toho rozumeju. Vsetko toto sa teraz posnazim scelit do zopar tipov/rad ako aj automobilova lama ako ja dokaze znizit riziko kupy hnileho jablka. Urcite to nebude dogma, urcite budete mat aj vy nejake tipy a napady a na beton existuju aj spolahlivejsie metody, avsak, ako som spominal na zaciatku, nie kazdy vozi so sebou automechanika a diagnostiku v kufri.

Vonkajsi kabatik

Po prichode a zvitani rovno pohuckajte predavajuceho, aby vam sam od seba porozpraval o aute vsetko, co povazuje on za dolezite. Hlavne pocet majitelov, kto s nim jazdil, kde bolo prihlasene, ako bolo servisovane, ake malo problemy, ci bolo burane, kolko uz stoji na mieste, ak vobec, preco ho predava, proste cokolvek, co povazuje za dolezite. Predsa kazdy by mal svoj tovar dokladne poznat, tak nech sa vytiahne. Vy budete pocuvat a porovnavat jeho vyklad s realitou. Urcite si vypytajte rovno aj servisnu knizku a skontrolujte, ci je prikladne prerazitkovana servisnymi prehliadkami a ci vsade sedi VIN cislo (knizka, diely karoserie).

V prvom rade by som odporucal obkukavat auto za dostatocneho prirodzeneho denneho svetla niekde vonku. A kedze by som ako kupca ocakaval, ze auto bude pri prezentacii umyte, mali by byt viditelne vsetky skrabance, odreniny alebo “cestne lisaje”. Nehambite sa sklonit sa ku jednotlivym castiam a obkuknut si ich z blizka. Kludne ich aj jemne prejdite rukou. Budte dokladni na naraznikoch, blatnikoch a prednej kapote ktora byva skusana kamienkami. Nevysilujte, ked predavajuci nebude poznat historiu kazdeho skrabanca, ak vsak sa bude tvarit, ze nevie z coho su prevalene prave zadne dvere, tak nad tym sa uz oplati zamysliet.

Zlicovanie dielov karoserie co to napovie tiez. A super na tom je, ze nastroje na preverenie spar na karoserii mate hned so sebou, dokonca na kazdej ruke mate pat. Jednoducho prstom prejdite medzery medzi prednou kapotou a blatnikmi, medzi prednymi dverami a blatnikmi, medzi zadnymi dverami a blatnikmi a na kufri. Ak na zaciatku spary sa vam tam dobre nevojde cely prst a na konci vam to ide odcviknut nechet, tak viete, kolko bije…aj ked uz spary nie su vsade rovnake, mali by byt aspon rovnomerne!

Ohybne magnetky na chladnicku by ste si mali tiez zabalit na kazdu prehliadku jazdeneho auta. Spolahlivo totiz ukazu, kde sa klajstrovalo, opravovalo a prestrekovalo. Staci poprikladat systematicky magnetku na blatniky a dvere a kde nezostane visiet je urcite vrstva niecoho, co tam originalne nebolo a vy budete vediet, ze okukovana kraska uz dostala raz po zadku. Tu len jeden apel, prosim, nepouzivajte tvrde magnety s ostrymi hranami, chovajte sa ohladuplne, jedno je kontrola, druhe je doskrkat auto magnetom. Reklamne magnetky na chladnicku vaecsinou byvaju potiahnute gumou, tak sa na to hodia najlepsie. Plus, treba tiez davat bacha, lebo niektore automobily maju napriklad blatniky z plastu. O tom by vam mal povedat predajca alebo vy sami to budete vediet, kedze sa urcite budete o typ vasho buduceho auta zaujimat uz dopredu.

Dalsie tipy ako obvykle na Benzinacikovi na Blogspote a podporit ma mozte na Facebooku a na Twittri

Vas Benzinacik

———————–

Credits: vela milych ludi aj od fachu, ktori sa somnou zhovarali