Cierna Vasen

Stala tam osamotena, aj ked okolo nej bolo niekolko tuctov aut. Bola sama, lebo ziadne z nich si nezasluhovalo taku pozornost, ako ona, ‚black lady“ osobne. Pomaly, aby som ju neodplasil, som sa k nej priblizoval. Moje ruky boli uz davno prepotene tak isto ako chrbat…vsetko z cisteho opojenia krasou tohto umeleckeho diela. Zobral som do prepotenej ruky kluc, ktory som zasunul do zamku…bingo…zamok zaskocil a dvere boli otvorene.

V momente, ked som otvoril velke bezramove dvere som si vsimol, ze tato tajomna dama ma presklennu odoberatelnu strechu…jednoducho „whole nine yards“ alebo „fulservis“

…nastupil som do tejto krasavice, ktora doslova lezala na zemi, trochu mi trvalo, kym som preliezol vsetky nastrahy, ktore na cloveka cakaju v rydzo sportovom aute, uz sa len usadit, najst si svoju polohu za malym kozenym sportovym volantom, poobzerat sa okolo seba, usadit sa v sportovych kozenych sedadlach, skontrolovat nastavenie zrkadiel, usmiat sa na svoj obraz v spatnom zrkadle, uvedomit si, ake je to auto krasne este aj po tolkych rokoch, nastavit tvrdost podvozku, pohrat sa so spletou tlacidiel na sportovej hranatej pristrojovej doske, zapnut pas, ktory je asi jedinym spolocnym prvkom s beznymi autami, skontrolovat zaradenu rychlost, pri kazdom otoceni kluca sa uistit, ci sa nieco nedeje s autom, na druhe otocenie kluca sa objavili snad vsetky kontrolky, ktore auto ma…

…naco sa nahlit, pomalicky kontrolujem kontrolku po kontrolke a zistujem, ze ich je naozaj az prilis vela. Stale cakam, lebo viem co bude nasledovat, ked klucom v zapalovani pohnem este raz…v hlbke duse sa na to psychicky a fyzicky pripravujem…a nie len to, mam rad to povestne ticho pred burkou, ked na niekolko minut priroda stichne a clovek sa divi, co sa vlastne bude diat…sice v tomto pripade neslo prsat, ale burka sa mala o par sekund odohrat v 8 valcoch tejto ciernej krasavice a ja som si chcel to ticho vychutnat…

…po minute nicim neruseneho ticha som uz bol ako tak pripraveny na zaplavu adrenalinu, ktora mala nasledovat…uz iba jeden pohyb pravou rukou a ocitnem sa v inom svete…lava noha samovolne skzla na typicky sportovo tvrdu spojku…uz sa len prinutit otocit klucom…ked som bol v polovici tretej polohy zapalovania, pocitil som protitlak v stlacenej spojke, auto sa zatriaslo, napilo sa benzinom a zacalo svoju symfoniu…symfoniu, kde vyfuk, 8 valcov v motore a vsetko medzi nimi hra krasny cisty zvuk bez zbytocnych pazvukov…zvuk, pri ktorom som nemal daleko od placu…zadrzal som slzy, zatvoril oci, otvoril okno a pocuval tuto nadheru, ten uzasny nepravidelny tlkot cisto americkeho benzinoveho srdca.

Ked som otvoril oci, tak som sa pozrel na palubovku, kde svietili vsakovake svetielka a kde nebol ani jeden kruhovy ukazovatel, vsetko boli jednoducho svietiace krystaliky…vsetko ako malo byt tak som skusil trochu pohladkat plynovy pedal, iba tak z cisteho rozmaru…odpovedou bol temny zatiahnuty sportovy zvuk spoza mojho chrbta. Skusam hladit coraz castejsie a dlhsie, odpoveda mi coraz razantnejsie a ostrejsie…viac ju neprovokujem, viem, ako velmi by chcela pretocit zadne kolesa a zmiznut z miesta…ale dnes jej to nedovolim…dnes som ju prisiel iba trochu podrazit a necham ju „rozrobenu“ pomaly vychladnut na popoludnajsom slnku…otacam naspat klucom a pocujem tiche protestovanie motora, ktory ma chcel dnes povozit s vetrom vo vlasoch, ale nedovolil som mu to…sedim v aute, inhalujem vonu koze a zavistlive pohlady ludi, ktori chodia dookola. Znasam zavistlive pohlady hlavne od muzov, ale najdu sa aj nejaki ti dobroprajni, vela ich nie je, su skor medzi zenskym publikom. Snazim sa netvarit sa namyslene, ale to auto k tomu velmi zvadza…preto sa obcas neudrzim a potom zmurkem na nejaku tu fanusicku…

Cele sa mi to zda ako sen, sen, ktory zacal snivat niekto iny a ja som sa ocitol na parkovisku s nadhernym autom a niekto mi dokonca vlozil do vrecka kluce od toho isteho auta…nie, nie je to sen, citim pot na dlaniach, na chrbte a nejake tie kvapocky potu sa uz crtaju aj na mojom cele z toho vsetkeho vzrusenia, nadsenia a zvuku…

Vychadzam z auta, pri ktorom ma uz caka zopar ludi so zvedavymi otazkami typu „kolko to vytiahne“ a „je to naozaj take rychle, ako to vyzera?“ Na otazky odpovedam este asi pol hodinu opierajuc sa o zadny stlpik, ktory pokracuje blatnikom, kde sa ukryvaju tie snad najsirsie gumy na svete…pri aute zostavam stat az do vtedy, dokym trosku neprecitnem, zamykam auto a po ceste naspat stretavam majitela auta…vraciam kluce, prajem stastnu cestu a potom uz iba opat pocuvam tu neuveritelnu symfoniu, sledujem ako s nou jej majitel robi powerslide na konci parkoviska a s usmevom na perach odchadzam z miesta cinu…

…dufam, ze sa este stretneme „black lady“