• LIAZ 100.55 D 4X4: The dune of fate

  RALLYE PARIS-DAKAR Publikováno: 1. 8. 2011

  „Zápisné“ Liazov do legendárnej Rallye Paríž-Dakar bolo „zaplatené“ v úvodných týždňoch roka 1985. A aj keď na prvý krát značka nezažiarila v popredí výsledkovej listiny kamiónov, „zápisné“ pre budúcnosť to bolo veľmi úspešné… O tom, ako dve posádky Liazov zbierali prvé skúsenosti ale niekedy nabudúce.

  Dnes si pripomenieme to, čo nasledovalo.

  Po návrate zo 7. ročníka boli v Jablonci nad Nisou spustené prípravy na ďalšie dejstvo. Začala stavba nových kamiónov pre ôsme vydanie afrického dobrodružstva. Dialo sa tak ale v tichosti a stranou mediálneho záujmu, ktorý na seba viazalo oznámenie o prípravách druhého teamu Motokovu v podaní kopřivnickej Tatry.

  O to väčšie prekvapenie však čs. motoristická verejnosť zažila, keď  sa pred odjazdom  do Paríža predstavili na vltavskom nábreží okrem dvoch Tatier 815 hneď tri Liazy 100.55 D 4×4. Dva z nich boli rovnako ako pred rokom vo farbách Motokovu a Liazu. Tretí kamión však budil pozornosť iným, živším grafickým stvárnením, ktorému dominovala zelená figúrka s brandingom Valentine.  Účasť tretieho severočeského kamiónu totiž pomohol zorganizovať majiteľ firmy Negocitas S.A.  Jean Louis Heritier. Práve jeho spoločnosť pôsobila vo švajčiarsku ako zástupca značky Valentine, ktorá (okrem iného) patrila v tom čase medzi popredných európskych výrobcov autolakov.

  Práve Liaz štartovného čísla 633 s medzinárodnou posádkou Josef Brzobohatý, Radek Fencl, a Jean Louis Heritier je námetom našej ďalšej ilustrácie. Nielen vďaka atraktívnemu grafickému spracovaniu, ale hlavne preto, že celých desať etáp (až do predčasného konca) bol pomyselným hrotom šípu teamu Motokov . A to aj napriek nepriazni osudu…

  

  Prológ v zasneženom Cergy Pontoise, dva dni pred koncom roka 1985, zanechal ešte posádku Josefa Brzbohatého v internom značkovom súboji vzadu. Najlepší Liaz, vedený Jaroslavom Joklíkom (631) končí v kategórií kamiónov na 5. mieste. Dve pozície za ním je Jiří Moskal (632), a šesť-tri-trojka je klasifikovaná až ako 11..

  Všetko však mení hneď prvá rýchlostná skúška na africkej pôde. V etape Ghardaia-El Gólea je posádka Liazu 633 najrýchlejšia spomedzi našich a v celkovom hodnotení sa posúva na 4. miesto, hneď za favorizovanú trojicu Capito, de Rooy, a Groine.

  O deň neskôr, 5.1.1986, v etape do In Saláhu  pokračuje 633 v rovnakom štýle: RS je zvládnutá na výbornú. Krátko po tom ale dochádza k prvej závažnej poruche.  V spojovacej časti etapy, vedúcej do cieľa, dochádza k poruche rýchlobehu prevodovky. Liaz tak bude môcť odteraz súťažiť len do rýchlosti málo presahujúcej 100 km/h, a motor bude musieť znášať prácu aj mimo optimálnych otáčok…

  Nasledujúci deň sa pokračuje do Tamanrassetu. Trio z Liazu 633 však absolvuje „stresovú rozcvičku“ hneď zrána: najprv kamión nejde naštartovať  z vlastnej batérie, a hneď po tom odmieta pracovať tripmaster… (..našťastie len na niekoľko úvodných kilometrov). Všetko zlé je ale na niečo dobré. V tomto prípade ako príprava na to naozaj zlé, čo prišlo v ďalšej etape.

  7.1. štartuje posádka Liazu 633 stále z priebežného 4. miesta medzi kamiónmi. Rýchlostná skúška na okruhovej trase „okolo“ Tamanrassetu prebieha bez zvláštnych udalostí. Teda až do chvíle, kedy v spojovačke pred cieľom praskajú ložiská predných poloosí.  Liaz od tejto chvíle prechádza z pohonu 4×4 na 4×2.

  Ťažko ranený kamión s pohonom jednej nápravy a obmedzenou funkčnosťou prevodovky musí ďalší deň vyraziť  do piesočnej RS s cieľom v Iferouane. A aby toho nebolo dosť, hneď v noci sa štartuje aj druhá RS do etapového cieľa v Agadese.

  Trio Brzobohatý-Fencl-Heritier  sa tak vydáva v ústrety púšti  s „polofunkčným“ strojom, s ktorým naviac absolvuje ešte jeden skok do vyschnutého koryta rieky – našťastie bez akýchkoľvek vážnejších následkov. Dosiahnuť kvalitné výsledky s podobnou bilanciou by  malo byť nemožné. Posádka štartovného čísla 633 však z nemožného robí skutočnosť. V Agadese sú piatym najrýchlejším kamiónom a za stávajúcich okolností držia fantastické 6. miesto celkovo. Mimochodom, obe pozície sú v ten deň najlepšie spomedzi celého teamu Motokov.

  Zázrak na druhú: nasledujúci deň šesť-tri-trojka opakuje etapové piate miesto, a znovu je aj najrýchlejším čs. kamiónom!

  Piatok, 10.1.1986, etapa Dirkou-Agadem. Štartovacia procedúra sa komplikuje chybou jedného z organizátorov, ktorý si do poradia zabudol dopísať Liaz 633. Naša posádka tak vyráža s oneskorením a hneď od začiatku sa pokúša dohnať stratený čas. Niekoľko kilometrov za štartom však jej spanilá jazdadefinitívne končí po skoku a tvrdom dopade z duny. Prakticky súbežne s obhliadkou škôd na zdraví a technike si všimne neďaleko stojaceho druhého továrenského Liazu. Ukazuje sa, že krátko pred nimi vystavila rovnaká duna STOP aj Jaroslavovi Joklíkovi (631). Obaja členovia jeho posádky – Petr Tyl a Jiří Stöhr – musia byt transportovaní do nemocnice s podozrením na zlomenú chrbticu. Ich kamión je nepojazdný.

  

  Ukazuje sa, že Liaz 633 je na tom lepšie. Auto neutrpelo rany, ktoré by mu bránili v ďalšom pokračovaní a okrem silne narazenej chrbtice všetkých troch mužov nedošlo ani k vážnejšej ujme na zdraví. Posádka ale aj tak vzdáva súťaž – jednak, kvôli vlastnému zdraviu, jednak preto, že s oboma zranenými kolegami čaká až do chvíle, kedy si ich vyzdvihnú záchranné vrtuľníky. Potom preloží niekoľko vecí z nepojazdného Liazu na svoj kamión a s Jaroslavom Joklíkom v kabíne vyráža do blízkej oázy Bilma.

  Tam ich čaká ešte jeden akt: rozhodnúť, čo s havarovanou šesť-tri-jednotkou. Pre rôzne formálne prieťahy sa nakoniec rozhodujú darovať auto miestnej základni OSN.

  Dovetky…

  Posádka Liazu 631 nakoniec vyviazla „len“ so silne narazenou chrbticou. Hrozivá prvotná diagnóza z miesta nehody sa tak nakoniec nepotvrdila.

  Posádka Liazu 633 pokračuje mimo súťaž až do cieľa v Dakare.

  Ako sa ukazuje o dva roky neskôr, vrak Liazu 631 aj ďalej leží pod osudnou dunou. Základňa OSN v Bilme – vcelku logicky – nemá možnosti dostať nepojazdný stroj zo zovretia púšte.

Čína – Alfa a Omega automobilového sveta (?) Perlini 105F: In the middle of nowhere