Za autom som sa vydal do neďalekého dílerstva Fordu, a keďže sa jednalo len o testovaciu jazdu, nebol čas na zbytočné obšmietačky okolo auta, takže som rovno sadol za volant. Nemôžem si pomôcť, ale sedačky vo Fieste mi vyhovujú fakt ďaleko viac ako tie vo Focuse ST, vôbec ma totiž netlačia v oblasti obličiek. Fakt škoda, že sa nedajú posunúť ešte o kus nižšie. Po nastavení sedačky a volantu som sa načiahol po vzdialený pas, zapol svetlá a naštartoval to malé turbené srdiečko Fiesty… A v aute naďalej vládlo ticho. Nuž, v dnešnej dobe sa asi nič nedá robiť, takže sup s ňou do premávky…

Na diaľnicu…  Teda nie že by som chcel motor vytáčať za studena (ten digitálny teplomer chladiacej kvapaliny je ale fakt blbot, to už mohli namiesto neho dať radšej digitálny ukazovateľ stavu paliva v nádrži, alebo ešte lepšie spraviť miesto na ďalší starý dobrý, klasicky teplomer), ale že by zrovna diaľnica bola domáce prostredie pre Fiestu, to sa teda povedať nedá. Áno, konečne vidím zjazd z diaľnice! Lenže aj tá cesta popri nej bola nakreslená ako podľa pravítka. Zatiaľ si aspoň všímam niektoré drobnosti… Auto je dosť tuhe, rozhodne ďaleko viac ako moja TSka. Ale nejako sa to zvládať dá, každodenné jazdenie po našich tankodromoch by ale vyžadovalo určite vyššie položenú hladinu sebazaprenia. Spojka bola prekvapivo ostra, a vďaka bohu bez zlozvyku snáď všetkých dnešných áut, číže bez toho, aby jej dráha bola dlhá ako týždeň pred výplatou. Brzdy mohli byt trocha progresívnejšie, prišlo mi, že už od začiatku dráhy dosť kúšu. Plyn ako taký mi prišiel normálny, ale práve pomocou neho šli dávať tie krásne medzi plyny, ktoré prevodovka vítala priam s otvorenou náručou. Fakt, nekecám, tie stupne do nej zapadali snáď telepaticky! Už keď som sa s ňou staticky hral v dílerstve, mal som z nej veľmi dobrý pocit, ale to čo predviedla v skutočnosti ešte ďaleko prekonalo moje očakávania! Hotová nádhera.

Motor sa už pomaly zahrial, po vytočení vďaka sympózeru síce trocha umelo, ale inak prijemne „vrčal“, a blížili sme sa ku kruháču, od ktorého sa ide k dílerstvu. S malým srdiečkom som sa ale pani spýtal, či by sme nemohli ešte vybehnúť na nejakú cestu, kde budú zákruty, veď diaľnica predsa vôbec nie je revír pre malú, obratnú Fiestu. A pani našťastie (pre mňa), súhlasila. Tak sme prešli kusom mesta a za chvíľu odbáčam von z mesta, a vidím Klajdovku. A to už sa mi rozťahoval úsmev, pretože za ňou sa nachádza cesta na Ochoz a tú veru poznám, a je to fakt domáce prostredie pre Fiestu. Cesta bola navyše trocha navlhnutá z predchádzajúcej krátkej prehánky. Bohužiaľ smerom z Brna okolo tej 18. ide príliš veľa vozidiel a práve vzhľadom na kľukatú povahu tej cesty je tam zakázané predbiehanie.

Niekedy v dvoch tretinách cesty ale máme možnosť zliezť z cesty, a otočiť sa o 180°. Okolo prešla malá dodávka, tak si dávam so štartom na čas, a za niekoľko dlhých sekúnd vyrážam! Bohužiaľ, pre pani predavačku, ktorá evidentne nečakala takto motivovaného vodiča, už po prvej zákrute sa zapiera do sedačiek a kričí slova, ktoré som od predajcu na skúšobnej jazdne ešte nepočul. Síce sa sústredím na jazdu, ale dolieha ku mne veta „Do prdele nééé, to je rychlééé!!! Promiňte.“ Preplietam sa utiahnutými zákrutami, radím medzi 2 a 3 s krásnymi vyšteknutiami pri medzi plyne, bočné vedenie sedačiek funguje na jedničku a v jednej zákrute mi dokonca po ľahkom ubratí plynu, napriek zapnutej stabilizácii ľahko, ale zároveň citeľne uskakuje zadok. Dokonalé! Pani si na jazdu zvyká, pretože viet so slovami „do prdele“ a „rýchlosť“ ubúda, a bohužiaľ za chvíľu dobiehame predtým pustenú dodávku. Mal som počkať dlhšie. Po otvorení cesty ale aspoň danú dodavku predbieham (opäť s nejakými „bojovými“ pokrikmi od pani) a pomaličky sa dostávame do mesta, takže zaradujem vyšší rýchlostný stupeň a spomaľujem na klasickú mestskú jazdu.

Pani sa mi zdôveruje, že je chvíľu po materskej, a takto rýchlou jazdu už dlhé roky nešla. Ja jej na to oponujem, že predsa nemôžu vodiči skúšajúci STčko vyskúšať len rovnú diaľnicu, ale dostáva sa mi odpovede, že práve naopak, drvivej väčšine ľudí hentaká skúšobná jazda stačí. Zvláštne, hovorím si, že potom predsa vôbec nemôžu tušiť, čo za auto si kupujú. Každopádne k autosalónu dochádzame živý a zdravý, ja vysmiaty od ucha k uchu, pani nakoniec tiež s úsmevom, ale „varuje ma“, že až sa tam zastavím najbližšie, tak mi dá kľúče od auta a nechá ma isť samého. Možno si tuto „vyhrážku“ do budúcnosti zoberiem k srdcu, uvidím.

Lúčime sa, slnko pomaly zapadá, ale ja viem, že tato návšteva vôbec nebola márna. Musím povedať, že Fiesta ST ma nazdaj milo prekvapila, je to malé, mrštné, na svoju veľkosť silné autíčko, ktoré naozaj skôr ako na veľké tabuľkové čísla výkonu vsádza na radosť za volantom a vychádza jej to. Mrzia ma len dve veci. Motor nemá vôbec žiadnu špičku, takže som niekoľko krát potupne narazil na obmedzovač, a potom, že Ford sem z nejakého naozaj krivého dôvodu nedováža 5 dverové prevedenie. A vraj One Ford. Ale odhliadnuť od tohto, je to fakt skvelé auto, a ak má niekto možnosť ho zobrať povedzme ako 2. auto do rodiny, nech neváha, a ide si ho vyskúšať, myslím, že nebude sklamaný!

P.S. A prečo že som nespomínal také tie praktické veci, ako spotreba, veľkosť kufra, priestor na zadných sedadlách? Vôbec ma nezaujímali, a ak zaujímajú vás, asi toto auto nie je pre vás to pravé

Druhá vec, ktorú som si všimol, je relatívne pohodlie. Áno, auto je stále hothatch, takže samozrejme nežehlilo cestu ako nejaká Audi A8, ale nezávislé viac prvkové zavesenie vzadu naozaj pomáhalo komfortu na palube. Osobne si myslím, že rozoznať torzku a viacprvok musí vedieť každý človek, ktorý ma na tele funkčné nervové zakončenia. K tomu viacprvku a jeho vplyvu na jazdu sa ešte vrátim.

A napokon samozrejme motor. Ako je známe, Focus ma pod kapotou 2,5 litrový 5 valec, dopovaní turbom. Akým spôsobom sa tento motor prejavuje, asi nie je treba príliš opisovať. Už okolo 2000 otáčok je cítiť ako sa motor nadychuje, a už okolo 2500 ťahá doslova ako utrhnutý z reťaze, jeho krútiaci moment je fakt monumentálny. Takýto stav trvá väčšinu otáčkomera, okolo 4000 ešte akoby chytil druhý dych, a pokračuje v nezmenenom rytme pár stoviek otáčok, po ktorých bohužiaľ auto začne uvädať, a oplatí sa už radiť. Navštevovať obmedzovač niekde za 6000 otáčkami vôbec nemá zmysel. Toto je niečo, čo ja vo svojom aute nikdy nezažijem, a čo je samozrejme aj najväčší rozdiel medzi mojim TSkom a STčkom. 5 valec ma navyše veľmi pekný zvuk, tiež úplne iný ako moje mechanické rinčanie, skôr taký hodne basový a hrubý.

Dosť bolo ale dojmov zo sedadla spolujazdca, hor sa za volant. Prvé prekvapenie prišlo pri statickom vyskúšaní ovládacích prvkov. Spojka mäkká a dlhá, radenie ľahké, aspoň volant mal dobrý odpor, a nebol preposilovaný. Toto bolo pre mňa veľké prekvapenie, čakal som skôr tuhšie naladenie, toto skôr smerovalo k novším autám na trhu, ktoré už nedávajú vodičový taký tuhší, športový feedback. Nebolo to ako na tých dnešných nákupných taškách, to rozhodne nie, skôr by som to označil niekde na ceste medzi mojim autom a tými modernými, našťastie stále bližšie k môjmu. Ďalšia vec, dostupný krúťak. Už na svojej TSke dokážem pri neopatrnom rozjazde pretočiť kolesa, tuto to bolo ale úplne niekde inde. Auto malo toľko krúťaku, že pri mojom neopatrnom vyšľapnutí spojky si zahrabalo aj na 3. prevodovom stupni. Som si istý, že s citom v nohe by nebol až taký problém všetok krúťak preniesť na cestu, aspoň v prípade suchej vozovky, ale chcelo by to zvyknúť si. Auto každopádne v bežných otáčkach ťahalo ako bláznivé, pocit zatlačenia do sedačky bol naozaj opojný, a fakt dlho trvajúci. A ak už náhodou aj začal slabnúť, stačilo preradiť, a príval sily začal nanovo. Veľmi zaujímavý a príjemný pocit. Navyše bolo krásne cítiť, ako sa zadná napráva zapája do deja, a pri troche snahy (alebo troche neopatrného brzdenia v zákrute) nebol problém zadnú časť donútiť k ľahkému, očakávanému a kontrolovateľnému zošmyknutiu. Naladenie podvozku bolo excelentné, ESP sa vôbec nemuselo zapájať do deja, v mojom prípade tak činila iba trakčná kontrola, z hore uvedených dôvodov.

Zastavujem, dochladzujem turbo (na toto by som si v prípade kúpy turbeného motora musel chvíľu zvykať), a presadám do Corolly. Opäť sa cítim ako doma. Krátka, tuhšia spojka, tuhé radenie, škoda len toho elektronického posilňovača na volante. Rozbieham sa (motor bol už predchádzajúcou jazdou zahriaty), a jedničku nechám točiť až do obmedzovača. Zatiaľ, čo vo Focuse slúžila jednička len na rozbeh, a temer okamžite sa radila dvojka, tu, ak chcete rýchlosť, musíte si ju zaslúžiť, a to už úplne od začiatku. Takže ručička otáčkomeru letí hore, až kým a nedostane k hodnote 6200 otáčok. Auto vtedy dostáva adrenalínovú injekciu, ručička začne bežať po otáčkomery ešte rýchlejšie, motor začne doslova spievať, prejavuje sa úplne inou frekvenciou a naladením, ako ma Focus. Jednoducho vysokootáčkový ryk, neviem to moc inak popísať. Stačí len chvíľa zamyslenia, a začne stekať, našťastie jemne nastavený, obmedzovač otáčok. Riadiaca páka sa posunie na dvojku, a otáčky motora padajú, väčšinou pod 6200 otáčok. Nie však príliš ďaleko, a tak po chvíli opäť pretínam magickú hranicu. Po opätovnom dosiahnutí 8200 otáčok, kľudne už tesne pred zásahom obmedzovača radím trojku, a auto už v liftovej zóne zotrváva, pohybujem sa teda v zóne toho najlepšieho, čo mi Corolla ponuka. V zákrute zadná napráva dôsledné nasleduje predok, o nejakom väčšom zapojení sa, alebo náznaku pretáčavého šmyku sa však nedá vôbec hovoriť, toho to sa od TSky nedočkáte (a ak hej, asi už je veľmi zle). Každopádne táto náprava rovnako vplýva aj na komfort jazdy, ktorý je o dosť horší ako v prípade.

Na riadenie oboch áut je teda nutné zvyknúť si, avšak u každého z nich z iných dôvodov. Vo Focuse je problém s ohromnou silou motora a jej presunom na vozovku,  v TSke je zasa problém s vysokými otáčkami motora, kedy je nutné nenechať motor vytočiť až k obmedzovaču a k radeniu musí dochádzať až tesne pred ním, v opačnom prípade motor po preradení vypadáva z liftovej zóny.

A tu je práve vidieť ten najväčší rozdiel v týchto autách. Zatiaľ čo vo Focuse je výkon auta dostupný ľahko, a dostať sa k nemu nevyžaduje toľko práce, v Corolle vám motor zadarmo nedá nič, a pokiaľ ho nedržíte v najvyšších otáčkach, sprava sa veľmi civilizovane, až normálne. Sila toho motoru tam teda síce je, ale je akoby uložená v najvyššej poličke v kuchyni, zatiaľ čo vo Focuse ju máte položenú priamo na kuchynskej linke. V konečnom dôsledku to znamená, že vo Focuse sa môžete baviť hocikedy, aj v pomerne nízkych rýchlostiach, zatiaľ čo v Corolle je naozaj nutne si radosť zaslúžiť a isť po nej, inak ju jednoducho nedostanete. Aký spôsob je dnes populárnejší, nie je ťažké uhádnuť…

Nakoniec ešte zabŕdnem trochu do praktičnosti. Obe autá sú 5 dverové, takže s dosahom na zadné sedadlá nie je vôbec žiaden problém. Focus ma väčší kufor a ako už bolo spomenuté, je nie len pohodlnejší, ale výkon je aj ľahšie dostupný. Týmto samozrejme nechcem povedať, že plný potenciál dostane z auta hocikto, stále platí, že vodič musí vedieť, čo robí a musí sa snažiť, ale na takú tú “bežnú”, už mozog z hlavy vystreľujúcu porciu výkonu je ľahší dosah. Na každodenné súžitie s autom je Focus jednoznačne lepšia voľba, o tom sa nemôže viezť žiaden spor.

A ktoré auto je lepšie? Hmm…

Tak na tuto otázku sa odo mňa odpovede nedočkáte, pretože neexistuje

Auta sú totiž natoľko iné, ponúkajú natoľko odlišný prístup k zábave, že na túto otázku nemôže existovať odpoveď. Podľa mňa sú ale obe auta natoľko jedinečné, že aj ja, aj majiteľ Focusu máme ohromné šťastie, že vlastníme uvedené vozy. Ani jeden z nich nie je dokonalý, ale sú natoľko výnimočné, a ponúkajú toľko zábavy, že ani jeden z nás nemôže byť nespokojný!