Zomrel kráľ
Pamätáte sa na starého otca z článku Traja králi? Bolo to BMW radu 3 z konca roku 2007, ktoré si hrdo obhajovalo svoju pozíciu pred dvomi novšími aristokratmi. Nuž, na každého raz príde a následníci sa k trónu dostali náhle a nečakane. V strede upršanej noci po ňom zostali traja vystrašení pasažieri, jedna obeť z ríše zvierat a množstvo krásne reflektujúcich črepín. Aspoň sa porúčal na odpočinok večný ako sa na správneho aristokrata patrí. Pri najdrahšej „poľovačke“ tejto zimnej sezóny.

Zoči voči
Viete ako sa vraví, že pri zlomových situáciách sa všetko odohráva akoby spomalene, sekundy nepoznajú konca kraja a vy vnímate každý prekliaty moment s trýznivou presnosťou? Pekná blbosť. Je to ako keď v izbe zhasnete svetlo. A každý, kto sa chvastá, že zo seba vyhlesol niečo zmysluplné ako „Milujem ťa“, „Svetu mier“ alebo meno ľubovolnej alegorickej entity ktorá by mala nad nami držať ochrannú ruku, s najväčšou pravdepodobnosťou klame. Ja som zo seba dostal len „Kurva!“ aj to bolo prerušené airbagom. Potom bol už len prach, smrad a sklo.

Mohlo to byť to posledné čo som kedy povedal. Naštastie hneď nasledovalo „Ste O.K. ?“ – „Čo to bolo!?“ prvá a elementárna otázka sa ozvala takmer simultánne z miesta spolujazdca a zo sedadla za ním. Neskutočne mi odľahlo. Obidve sú v poriadku . Kamarátka v zadu ešte dochrúmavala piškótu obsypaná sklom ako nevesta lupeňmi kvetov. Motor v núdzovom režime z posledných síl kašľal aby sa dalo otáčať kolesami. Krajnica a brzdy. „Vypadnime z auta, bacha, je tam zráz.“ Reflexnú vestu beriem do ruky a púšťam výstražné smerovky.

Adrenalín je úžasný. Všetci preč z cesty, obleč si vetrovku, ohavne krikľavú vestu, postav trojuhoľník, 112. Ešte nikdy môj mozog nevysielal také jasné, zrozumiteľné a štrukturované informácie. Na strane spolujazdca na miernom briežku stáli baby. Trošku preľaknuté, prekvapené ale hlavne takmer nedotknuté. „Ako ste na tom, žijete?“ – „Všade mám sklo“, „Aj ja som trochu poškriabaná ale inak v pohode. Ty si ho videl…?“ – „Videl, ale to je teraz šumák, prezrite sa ešte raz…“ to sa už ku nám blížila postava z blikajúceho auta za nami.

„Už som volal policajtov, ste všetci celí?“ pán z auta za nami mal na celú tú melu dokonalý výhľad.  „Áno, sme, ďakujem, že ste zastavili.“ – ešte stále som bol v akomsi tranze. „To je samozrejmosť. Veď to aj vyzeralo štrašne. Také hovädo…mali ste poriadne šťastie.“ – Čo sa dá na to odpovedať? – „Hmm…“ Zvyšok rozhovoru si neveľmi pamätám. Zhruba v tom čase sa mi začali triasť ruky.

…práve tu a práve teraz…
Kavaléria s farebnými majákmi sa prirútila o pár minút. Ich príjazd som registroval len sekundárne. Konsternovane som stál pri pravom prednom rohu auta a díval sa na všetku napáchanú skazu. Predná kapota ukazovala do neba, chladič, ventilátor a ostatné komponenty boli ruka v ruke s motorom, ľavý xenón vysielal svetelné signály kdesi do lesa. Predná maska to schytala na kompletku. To už nebol facelift na studeno, to už bola prestavba.

———————-

Ako táto pamätná noc pokračovala sa dozviete naBenzinacikovi na Bloggri. Je tam aj viac fotiek.

A navštíviť ma môžte aj na Facebooku a Twittri. Budem sa tešiť a ďakujem každému, kto číta!

Váš Benzinacik

Meno ruže
Čo čert nechcel, v poslednom čase sa akoby s Volkswagenmi vrece roztrhlo, a keďže niesom v pozícii si vyberať, jednou nohou ešte v testovanom pašíkovi už aj presadám do druhého exempláru s rovnakým rodným listom. Keď napíšem Golf, každý si určite zívnete. Rád by som však vedel, čo spravíte, keď dodám Plus. Otázniky?

Ťažko sa stať hviezdou samostatne, keď ste zdedili meno ktoré už desaťročia klincuje všetko naokolo. Ralf Schumacher by o tom vedel rozprávať. Podvozková platforma z klasického Golfa, množstvo zhodných komponentov, nabobtnaná karoséria a zmenený výzor predku a zadku tvoria celkovú bilanciu. Golf Plus si na polceste medzi hatchbackom a vanom zastal rolu škaredého káčatka v rodine. Predajné štatistiky neklamú, popri svojom bráchovi zostáva tento obézny golfer skôr okrajovou záležitosťou, čož je zrejme aj dôvod, prečo VW novinky v tomto modeli uvádza pomerne nemotivovane a s oneskorením. Nuž, a keď niekedy budem písať o VW Golf kombi, tento odstavec tam môžem rovno skopírovať…

Pomaly ďalej zájdeš
Dovnútra sa nehrniem. Čo už by ma tam mohlo prekvapiť. Pôjdem na to na partizána – od zadu. Otváram obrovské veko kufra a hľa, pravidelnosť sama. Ak sa dá niektorý kufor naozaj využiť do posledného pomyselného litra, tak je to tento. Skôr hlboký ako dlhý,  jeho objemu čo len po plató by dokázal niečo vytknúť snáď len vodič Octavie kombi. Až kým by neobjavil, že zadné sedadlá sa dajú osve posúvať. Nedajbože ich sklopiť z kufra a zaraz sa dívate na obývateľnú garsónku na kolesách.

Staršiu koncepciu autíčka však prezradia niektoré nedomyslené detaily, ktoré už teraz automobilky riešia s trochou viac filipa – dvojité dno kufra je ešte pomerne maličkosť, otvor na dlhé predmety, ktorý začína až dobrých dvadsaťpäť čísel nad dnom mne osobne zmysel moc nedával. Nech tade prestrčíte čokoľvek, bude vám to v zadu visieť vo vzduchu alebo sa nedajbože ohýbať. Nie sú to asi veci, ktoré by ste oľutovali po kúpe, za uchom sa však poškrabkáte pokaždé, keď ich zbadáte.

Našťastie opačná strana zadných operadiel exceluje. Sedáky sú až neobvykle dlhé a posed je príjemne vzpriamený. A ak sa neženiete za maximálnou prepravnou kapacitou na batožinu, tak za vodičom a spolujazdcom si žienky noblesne dokážu prehodiť „nožku cez nožku“ aj v úzkej sukni. Všeobecne ani s prepravou štyroch reprezentačných basketbalistov naprieč Európou nemá Golfík najmenší problém ak sa pýši pluskom. A ani nebudú po ceste musieť veľmi strečovať. Nad hlavou je miesta bohate, museli by ste mať ramená ako dvojkrídlová skriňa aby vám v tejto oblasti bolo vnútri tesno. A ešte jeden malý praktický postreh – Golf Plus je jeden z mála autíčok, kde vám vaše ratolesti z detskej sedačky nezašpinia nohami zadné strany predných sedadiel – nedočiahnu! Keď toto nieje predajný argument tak neviem.

Železná košeľa
Koncern neprekročí za žiadnych okolností svoj tieň. Kam sa z miesta vodiča pozriete, všetko je prísne geometrické, upratané, účelné, čiernošedé a jednotvárne. Solídnejšie ako v Seatoch avšak správnym spôsobom „titerné“ aby ste si ani na sekundu nepomysleli, že sedíte v nejakej Audine. Až na trochu prevýduchovaný stredný panel a hračkársky pôsobiace sériové audio tu nieje moc čo vytknúť ani popisovať.

————————————–

Ako obvykle, dokončenie a fotky sú na Benzinacikovi na Bloggri. Prelúskajte aj históriu, je tam už nejeden koncernový brat alebo bratranec

A navštíviť ma môžte aj na Facebooku, kde je ešte kopec fotiek a Twittri. Budem sa tešiť a ďakujem každému, kto číta!

Váš Benzinacik

„Počuj, si si istý, že to nemeria spotrebu na 50 km?“ – pýtam sa Bandyho, ktorý už nejakú tú minútku s rukami vo vreckách čaká, čo zo mňa vypadne. 5,3 (!) ešte raz, pre istotu slovne päť celých aj tri desatiny litra prosímpekne. Toto 170 koňové hebiedko postavené na osemnásť palcových valcoch absolvovalo moju testovačku so spomínanou priemernou spotrebou. Už aj ten najzákernejší palubný počítač podhodnotí spotrebu maximálne o pol litra. Ajtak. Nemám slov. Beťár jeden volfsburgský, nenaučili ho doma poriadne jesť. Bandy na znak uznania vytiahol ruky z vreciek. Sa zamyslel, kedy on naposledy videl na svojom palubnom niečo, čo začínalo päťkou.

Všetko je politika
Dobre, treba  uznať, že  som zrovna nešiel preraziť plynovým pedálom olejovú vaňu. Jednak, kým som sa preklikal všetkými príplatkovými funkciami a vychytávkami v tomto exemplári, prešiel som 15 kilometrov čumiac viac na palubnú dosku ako na cestu, dvak, mal som prísny zákaz z tohto Pašíka spraviť niekde pri ceste jeden a pol tonovú bielu ozdobu nejakého stromu. Budiž, užívali sme si s Bandym nepozorovateľné preradenia v automatickom móde a spolu sa pohoršovali prečo vnútorné okraje predných kožených sedadiel sú z ohavnej čiernej látky. Ak si páni v automobilke mysleli, že spupný pohľad hrdých majiteľov na tieto miesta nikdy nezavíta, kruto sa mýlili. Tento drzý detail by som išiel suverénne reklamovať. Keď si priplácam za kožené čalúnenie sedadiel, tak čakám, že bude kožené a nie, že to bude najdrahší nemecký patchwork.

Sme sa s Bandym tak zdravo nasrdili až som musel stiahnuť klímu o stupeň. Bandy niečo skúšal, že on si na svojej polovici nechá teplotu rovnakú, túto možnosť som mu však v rámci schvaľovacieho konania z miesta vodiča zamietol. Už vidím, ako si to odpykám, keď vyprchá moja nadvláda nad autom.  Našťastie tetuška z navigačného systému nás chlácholivým hláskom presvedčila, že je načim niekam odbočiť, inak nám dôjde cesta.

Skutočne, Passat je vynikajúcim autom na rozpory. Zvonku dnu neprenikne ani hlások, v opačnom smere detto. Riadenie je okolo priamej polohy hluché ako delostrelec vo výslužbe, takže nech akokoľvek šermujtete v zápale rukami, žiadne akútne riziko nehrozí. Nieje to však kritika, je to u Volkswagenov úzus a myslím, že nikto nič iné nečaká. Týmpádom je zabezpečené, že aj keď ste nervózny, auto je stále zrelaxované a rozvážne. Na hopsanie medzi kuželmi sú predsa zadokolky z iných nemeckých tovární. Kde 170 dieslových koní šklbe prednou nápravou, máte byť vďačný za každú pokojnú chvíľku s volantom v ruke.

Tmavé zadné sklá a prebytok miesta robia z druhej rady ideálne miesto pre názorovo nekorektných politických disidentov. Pripútať ich tam pásmi a máte kľud. A ak by nebodaj ešte vyrušovali, čaká ich kufor. V preklade obrovská čierna jaskyňa ktorú Pašík skrýva za zadným vekom a otvára ju na povel. Inak praktická funkcia pre ašpirujúcich samoúnoscov ako bol onehdy synátor nášho bývalého najvrchnejšieho. Zviažete sa, na diaľku si otvoríte kufor, vhupnete tam a zavriete. Šoférovať sa vám síce bude odtiaľ ťažšie, ale ak to zvládol ten kvietok belavý zo Svätého Jura, tak to zvládnete aj vy. Vyhodiť sa potom sám pred rakúsku policajnú stanicu a pri tom aj schovať auto bude už hračka.

———————-

Ako obvykle, dokončenie a fotky sú na Benzinacikovi na Bloggri. Prelúskajte aj históriu, je tam už zopár pekných autíčok.

A navštíviť ma môžte aj na Facebooku, kde je ešte kopec fotiek a Twittri. Budem sa tešiť a ďakujem každému, kto číta!

Váš Benzinacik

Už kráča, s vystretou pravačkou mne naproti. „Ahoj, dlho sme sa nevideli!“ ku mne doliehaešte z diaľky. „Pešo? Nesľuboval si mi náhodou, že dnes budem môcť prevetrať tvoje nove esúvéčko?“ kontrujem. Ledva som to stihol dopovedať, za chrbtom mi čosi tlmene zapípa. Hlava do dlaní. S vedomím, že ak sa na ploche za mnou nestihlo niečo zhmotniť zo vzduchu, moje kypré očakávania ostanú nenaplnené. „Seriózne? Biele? Ty, čo celý život hlásaš posolstvo neotrasiteľných pevností s dvojitým vé na maske? Ty si kúpiš Hyundai? Biele…“ IX35, 4×4, diesel. Nebudem klamať, moje endorfíny sa presunuli smer suterén.

„Sadaj skôr, než ti naprší do nosa!“ poznáme sa našťastie už dlhšie, u iných by som si za takýto prístup vyslúžil čelom vzad s prázdnymi. Strasiem zo seba predsudky, vyčistím hlavu od negativizmu, nasadím objektívny filter. Nasúkam sa na predné sedadlo. Tlmené buchnutie príjemne ťažkých dverí beriem ako klapku. Ideme odznova, ešte raz, teraz naozaj.

Povrchne
Z predu tridsaťpäťka naozaj nieje zjavenie. Bez hádania sa o vkuse musím povedať, že celé to zložité členenie prednej masky, dva druhy mriežkovania, matné a lesklé čierne prvky preložené chrómovými rámčekmi sa minulo účinkom. Zneje to ako riadny mix a vyzerá to rovnako. Zakončia to zhora bezpohlavne tvarované svetlá. Absencia akýchkoľvek kontúr vonkajších línií aj vnútornej optiky zamrzí, nedostupnosť xenónovej techniky naprieč všetkými výbavami považujem od piatej najväčšej automobilky sveta za drzosť. V období, kedy sa tlačia LED prvky do čoraz nižších tried, výbojky sa predbiehajú v adaptívnosti a napríklad taká Insignia má samostatne riadený dômyselný systém osvetlenia si majitelia jedného z najpredávanejších Hyundai budú na cesty – necesty svietiť žltými lampášmi. A to ani nechcem začínať o niečom takom nemysliteľnom ako by bolo zatmavené pozadie reflektorov. Ktovie, či by to pomohlo. Hyundai, budíček!

Boky sú iné kafe. Ak zo zorného poľa vytesníte spackaný predok, veci začnú vyzerať zaujímavo. Do zadu sa zvyšujúca línia okien, svalnatý pontón karosérie, zatmavené sklá, ktoré vytvárajú pekný kontrast s bielym lakom. Až na tretí pohľad som objavil niečo, za čo sa dizajnérom musím pokloniť. Vonkajšie čierne oplastovanie sa rapídne zvýši niekde na začiatku predných dverí a nepatrne rastie po dĺžke celej karosérie aby vzadu nadviazalo na plasty nárazníka. Nenásilne dynamické, odľahčí to veľké plechové plochy a pripraví na utešene skosený zadok. Začínajúc A-stĺpikom dizajn IX-ka funguje.

Hyundai končí v najlepšom. Zadné partie sú jednoduché, dominantné svetlá siahajú do bokov karosérie. Dokonalý kontrast oproti prednej časti. Prelepiť veľké H bielou lepiacou páskou, neznalci by túto utešene tvarovanú zadnicu pokojne zaradili k etablovaným koncernom z Európy alebo z krajiny sushi a ilegálneho lovu veľrýb. Teda, aspoň, kým by sa nepozreli bližšie na červené sekcie svetlometov. Vo vypnutom stave sa ich vnútro snaží navodiť dojem, že časť je vyskladaná z diód. Facka príde keď zapnete osvetlenie. Rozsvietia sa klasické žiarovky po celej ploche a odkryjú tajomstvo ohavného plastu, ktorý sa razom stáva zlým vtipom na pokrokovú technológiu. Nechápem. Prečo, Hyundai, pre pánky, prečo? Chcete snáď strápniť svojich šoférov týmto úplne šialeným faux-pas? Peugeot 207 – o dve tretiny lacnejšie auto zvládne dva rady ozajstných diód. Jedinou útechou je, že sa na tú ohavnosť nemusíte pozerať keď sedíte vnútri. Hyundai, budíček!

Nuž, ako vyzerá už viete, ako jazdí sa dozviete na Benzinacikovi na Bloggri. Prelúskajte aj históriu, je tam už zopár pekných autíčok.

A navštíviť ma môžte aj na Facebooku, kde je ešte kopec fotiek a Twittri

Váš Benzinacik

Na solar

Sadol som za monitor a začal šrotiť internetové zákutia automobiliek a predajcov. Do cesty sa mi priplietli najrôznejšie veselé kopy plechu z blízkych aj vzdialených svetadielov. Vypúlenými očiskami som analyzoval ceny, výbavy, akcie a ponuky prispôsobené na situácie kedy vo vreckách vládne mierny prievan, avšak hromadná doprava z pragmatických, praktických alebo prozaických dôvodov neprichádza ako alternatíva do úvahy. Bola to zábava. Prinieslo to so sebou zopár veľmi zaujímavých zistení.

V prvom rade, že nemusíte investovať mailand aby ste mali na výber. V druhom rade, že nieje všetko zlato, čo sa blyští a aj v pomerne striedmych cenových kategóriách sa dá vytiahnuť nejaký ten groš naviac zo zákazníka šikovným nacenením. V treťom rade,  na nešťastie na našom trhu v boji ceny a bezpečnosti ešte stále vyhráva skôr cena – za všetky príklady len jeden – ESP veľakrát v sériovej výbave nehľadajte. A v štvrtom rade ma potešila možnosť nájsť si pomerne slušného štvorkolesového kamaráta aj za cenu lepšej motorky.

Slováčisko
Urovnal som si to v hlave a onedlho som sa už hniezdil v sedadlách objektu môjho záujmu. Pohodlne uvelebeného sa ma pokúšali držať na mieste mäkkšie bočnice aj v driekovej oblasti aj na stehnách. Opierka hlavy na maxime lícovala s vrchom môjho rádoby účesu. Fajn, tu sa niet na čo sťažovať. Možno na absenciu nastaviteľnej bedrovej opory, ale popravde, netreba byť príliš rozmaznaný, vydržať sa to dá bravúrne aj bez nej. Stačí nesedieť za volantom ako kormidelník olympijského štvorbobu.

“Takže ty budeš niečo ako symbol slovenskej mobility?” zahundrem popod nos keď poklepkávam prstom po plastoch naprieč celou kabínou. Vrch palubnej dosky je krásne mäkčený a povrchová úprava spolu s členitým tvarovaním mu dodáva šmrnc. Na spodnej časti to už taká sláva nieje, ozýva sa dunenie ako keď študáci vyprevádzajú profesora po prednáške. Ku cti zlatým ručičkám toť od Trnavy slúži, že je to celé sympaticky poskladané dokopy, samozrejme v limitoch dostupných materiálov.  V prípade vyšších nárokov vás prijme koncern s modrobielym W s otvorenou náručou, je nutné si však priniesť aj viac drobákov so sebou.

Z trojramenného plastového volantíku sa ku mne vzpína chrómový lev. Pochádza z našej rodnej hrudy ešte predtým, než sa premenovala na SlovaKIU. Nech kameňom hodí ten, kto aspoň nachvíľu nespozornel, keď sme hrdí ako pávy vyprevádzali prvé kamióny naložené Peugeot-mi 207 z domácej produkcie. Odvtedy nejaký ten rôčik a facelift prešiel. Tento konkrétny exemplár už skôr víta nástupcu s číslom o jeden väčším. Zaslúži si však ešte v rámci jeho odchodu písomný epitaf.

Stabilizačný program, manuálna klimatizácia, rádio s CD, palubný počítač. Na stredovom tuneli odspodu hore je zoradené všetko, čo k životu v aute potrebujete. Ostatné je len gameboy pre spolujazdca. Raz darmo, za počet tlačidiel ako na kostolnom organe sa tvrdo platí európskou menou. Šup tam cédéčko a ste pripravení vyraziť. Ozvučenie je až prekvapivo kvalitné, pokiaľ ho nevypečiete do zóny, kde plasty vo dverách budú drncať a rezonovať pri každom tóne. Na to, aby ste si za volantom zabékali svoju obľúbenú odrhovačku to bohate stačí, ak je vaša misia v čo najkratšom čase ohluchnúť, prosím obráťte sa na svojho lokálneho „diskotekára alebo kolotočára“.  Nad titernými tlačidlami pokojne mávnite rukou, rádio aj tempomat sa dajú intuitívne ovládať páčkami na stĺpci riadenia.

Ako si nakoniec viedol Pažroutík nájdete ako obvykle na Benzinacikovi na Bloggri! Budem sa tešiť.

Váš (aj na Facebooku, kde je ešte kopec fotiek a Twittri) Benzinacik!

Mám plán…

…a na ňom zakladám. Už ani neviem, kde som túto priblblú vetu počul prvý krát, avšak teraz sadla ako zadok na nočník. Nespočetné množstvo telefonátov, prehováranie, zaliečanie sa, diskutovanie, molestovanie. Dumal som, vymýšľal, suverénne a na facku organizoval čas sebe aj druhým. Všetko v mene tvrdohlavosti. Novej trojke nič nedarujem. Môže sa mračiť koľko chce.  Bude sa musieť postaviť svojim dvom najväčším konkurentom. Audiny a Benzy bokom a bez urážky, dnešok patrí trojkám.

Nemohol som spať. Snáď to všetko klapne. Netuším, pod akou šťastnou hviezdou som sa nachádzal, ale konštelácia je náramná. Tri generácie trojky, tri rozdielne obdoby rovnakého motora, tri výkony, tri farby, tri výbavy, tri veľkosti kolies, tri kľúče…a tri hodiny ráno. Zasa budem pozerať ako žaba z prachu. Svitanie do dňa roka ma zastihlo v rozpoložení, bolo krásne. Slniečko. Sucho. A tri naleštené čistučké tátoše. Nemať uši, škerím sa dookola. Kávičku, zdvorilostný pokec? Načo, môj mozog sa už dávno vozil na húsenkovej dráhe. Chvíľu som sa len kochal. “Chlapci, budem na vás dobrý, ak budete vy dobrí na mňa“, prihováram sa plechovým fešákom keď beriem kľúče. Ideme na to!

Starý otec

Zakladal kráľovstvo. Bránil teritórium voči silným súperom už od nepamäti. Je rozvážny, skúsený, z jeho múdrosti profitovali mnohí. Nad zrkadlami sa už objavili prvé šediny. Vytvoril si meno, kto ho vidí, vie. Starne s gráciou, eleganciou a charizmou. Viac ako 80.000 bojových km naháňal strach Woflsburgským kniežatám, Ingolstadtským členom kruhov vyvolených a japonským nasledovníkom dynastie L(u/e)xusu.  Záprah 143 verných vraníkov poslušne odvádza svoju prácu ako kedykoľvek predtým. Sadám si dovnútra s pokorou.   “Ahoj starý priateľu, dlho sme sa nevideli.”

Sériové sedadlá v koži padnú ako uliate. Výborná poloha, volant, odsúdený na tenký veniec nedostatkom krížikov v príplatkovej výbave, je takmer kolmo na telo. Všetko tu kliká, nič nieje dochytané, ošuntelé, nepôsobí obstarožne. Neverím, že to už bude päť rokov. “Vidím, že si sa mal dobre. Ideme trochu zaspomínať?” Vychádzame z parkoviska. Zadný pohon pôsobí tak podmanivo ľahkonoho. Manuálna prevodovka sa s týmto motorom snáď narodila. Volant sprostredkováva nefiltrovanú mechanickú dobrotu, noštek z časov keď sa ešte nenosili denné maškarády vykrajuje zákruty bi-xenónovým pohľadom. Je to celé tak krásne autentické. Nepotrebujete navigácie, kamery, displeje, asistenčné vychovávateľky, taľafatky. Tu ste pilot. Aj v 50 km/h v dedine.

Otec

“Ja ťa asi zachloštím…kieho andela tu vyzváňaš v sobotu o trištvrte na osem?! A vôbec, kam si sa teperil a kde máš kľúče?” Deti, klamať sa nemá. Avšak vyjsť s holou pravdou na slnko keď ste sa celú noc naháňali v aute, namiesto toho aby ste si plnili svoje manželské alebo nemanželské povinnosti, tiež nieje najlepšia alternatíva. Najmä keď svoju krajšiu polovičku zobudíte. “Chcel som ťa prekvapiť a postarať sa nám o raňajky” s krivým úsmevom vylovím z vrecka bundy ohlodanú obloženú bagetu ktorú som kupoval nadránom na pumpe kdesi 100 km od mojej rodnej veľkodediny.

“Mhm…mám sa ísť pozrieť na počítadlo kilometrov? A nieže tu budeš teraz ešte polhodinu behať a buntošiť…” dolieha ku mne odpoveď už spod veľkej periny. Nič, za pokus to stálo. S vakmi pod očami veľkými ako igelitky leziem do vane. Horúcu sprchu na hlavu, zatváram oči. Ešte stále v mysli prechádzam sledom zákrut, podraďujem, vykrajujem presné oblúčiky, predbieham, brzdím. Trochu sa prespím a pôjdem na to, odznova. Už sa teším!

Pýcha a predsudok

Treba povedať, že už som bol aj excitovanejší pri preberaní testovaného autíčka. Oblbnutý všetkými tými prívlastkami ktoré sa na mňa valili zo všetkých strán som tak trochu aj ja podľahol. Bude tvrdé, malé, nepokojné, nepohodlné a nepraktické. Skoro som MINI Coupé odpísal rýchlejšie ako som sa s ním vôbec stihol zoznámiť. Mea culpa. Krvavočervený CooperS s čiernou strechou a rýchlymi pásmi po celom plechovom tele si už na mňa brúsil zuby. Nizučká strecha, mocné ramená, vedel, že ma požuje a nadvôvažok vypľuje ako začiatočníka.

“Tam na Vás čaká. 184 koní. Kupátko, ako sme sa dohodli” ukazuje cez veľkú sklenenú tabulu showroomu pán, ktorý má najväčšiu zásluhu na tom, že ja a Miník môžme zasa zdieľať nejakú tú chvíľku spolu. “Pozerám, že Vám tam niečo v predu chýba…” fialkavé nočné svetlo sa tentokrát nekoná. Po oboch stranách karosérie na mňa pozerá sériový halogénový kukuč. “Áno, na tento krížik v príplatkovej výbave sme akosi zabudli.” dostáva sa mi vysvetlenia obratom. Ďalšie rýpavé poznámky radšej prehĺtam, lebo ešte pôjdem domov s prázdnymi. Schmatnem kľúče a doklady a už sa moje pozadie zrkadlí z druhej strany sklenených výplní na vchode.

Fanúšik bezrámových dverí som nikdy nebol a už sa asi ani nestanem, avšak tie, cez ktoré hodlám vhupnúť teraz sú štýlové, nie príliš dlhé a primerane ťažké, takže žiadny bakelitový flair sa nekoná. Akurát zvuk dovretia konštrukciu nezaprie. Nevadí, už som ajtak vnútri. Rozvalím svoju vianočnú šunku, ktorá sa od Decembra skrýva pod hrubými svetrami a nie a nie odísť, na sedadle vodiča. Precitnem. Na to, ako málo miesta tu má byť je ho tu nejako moc. Nad hlavou mi k streche chýba dobrých 5 centimetrov, sedadlo nemám ani v najzadnejšej polohe, lebo by som na volant nedočiahol. Lakte pohodlne položím na opierky po oboch stranách. Fajn. Teda, viac ako fajn, je to reálne pohodlné aj s mojím metrom deväťdesiat.

Sebaklam

“Jéjda, zas budem musieť hladať kvalitný asfalt s lupou.” pomyslím si keď chopím do ruky starý známy výborný MINI volant a štartujem. Countryman bol tvrdý, toto zo mňa určite vyhrgľuje dušu. Prvé kilometre. Ohmatávam kožu na športových sedadlách, dverách a palubnej doske. O spracovaní nemá zmysel polemizovať, je bezchybné – veď koncern BMW. Bančujem nastavenia rádia, hrajkám sa so všakovakými prepínačmi na stredovom paneli a na strope. Niečo tu nehraje. Moje vytrasenie nieje priamo úmerné dĺžke jazdy. Sem-tam sa z diaľky ozve tlmené buchnutie, na dlhších vlnách badám akýsi ladný náznak pohupnutia, samozrejme v medziach krátkeho rázvoru. Opitý niesom, cesty sa neopravovali odkedy Edison vynašiel žiarovku. Na to, ako toto kupé má byť tvrdé je tlmenie nejaké moc dobré, jazda až priam príjemná. Škriabem sa na temene hlavy.

Ďalšie dojmy z môjho bláznenia sa s Miníkom nájdete na Benzinacikovi na Bloggri!

Váš (aj na Facebooku, kde je ešte kopec fotiek a Twittri) Benzinacik!

Zachumlaný v zimnej bunde, zatlačený v rohu skleneného výťahu. Potím sa ako ošípaná. Vydýchaný vzduch, smrad ako by sa tu škrečky párili a nadôvažok namiesto vystupovania strkanica v ktorej si dvaja zabezpečení tatinovia chceli v zmysle šťastných a veselých navzájom dať po chrape. Že som ja blb nešiel po schodoch. A vôbec. Nenávidím čo sa stáva z Vianoc. A všetko čo s nimi v dnešnej dobe súvisí. Už od konca Augusta mám vyrážku pri pomyslení na všetky tie retardované reklamy, ktoré sa budú valiť zo všetkých strán. Rodinky zasa budú v húfoch zahlcovať nákupné centrá, maminy budú tasiť kreditky až kým bezúčelák nebude na doraz, obchodníci budú jasať, že vyskladnia celoročne nakopený šrot spred dvoch sezón, nebude kde parkovať. Čo na tom, že celý rok si navzájom všetci idú po krku, na Vianoce nám na jeden deň bude všetkým slniečko zo zadku vykúkať.

“Musíme vypadnúť, je to tu o rozum…láska, ideš do toho?” potrebujem zmeniť tapety. “To je super nápad!” ozve sa z útrob telefónu. Viac si nepamätám, nepodstatné. Nasleduje prestrih ako z filmu. Prechádzame sa ruka v ruke jednou peknou dedinkou na úpätí našich polorozpredaných veľhôr. Inverzia, plusové grády, na oblohe ani obláčika, slnečné okuliare a za kýblik čerstvej kávičky. Aaach, to je balzam. Nasladlé romantické klišé preruší znenazdajky niečo nízke bledomodré, čo poza mňa odbočí nehlučne na hlavnú cestu a zmizne za zákrutou. Myknem sebou a zostanem vetriť.

Cudzinec
“Keby si sa aspoň za ženskými otáčal…si zas nejaké auto zbadal?”  No môže ju človek neľúbiť? Nevediac, či sa mám ospravedlniť alebo si gratulovať riešim celú situáciu božtekom na čelo a ladím sa zasa do melancholického módu. Alas, nie na dlho. Sotva o pár minút už ako zmyslov zbavený civím na cestu pred nami. “Tesla! Zlatko, to je Tesla! Neverííím!” Presne tak, rýchlejšia ako Porsche, fascinujúcejšia ako Ferrari, zriedkavejšia ako Zonda. Tesla roadster, bez strechy. Neviem, kde sa vzala, neviem odkiaľ prišla, v strede ničoho, prefrčala len za tlmeného bzučania a zvuku pneumatík okolo nás. “To je ten elektromobil o ktorom si už x-krát básnil?” – pah, som skoro z nôh spadol… “Už vidím, je po prechádzke. Bež sa vytešiť, je mi ajtak chladno, sa idem tuto zohriať dám si čaj a počkám ťa.” – “Ťa úplne žeriem, si najlepšia!” Pusa a už ma nebolo.

Takáto príležitosť sa málokedy naskytne dvakrát. Vyrábaná za veľkou barinou v Kalifornii je Tesla roadster prvým plnokrvným športiakom s rýdzo elektrickým pohonom. Manufaktúra v mestečku San Carlos má mizivú kapacitu a produkcia tohto pokrokového exota je prakticky stále zúfalo vypredaná. Drvivá väčšina exemplárov pri tom zostáva na severoamerickom kontinente, preto vidieť Teslu v Európe je rarita a na Slovensku to hraničí so spozorovaním ufa. Napriek tomu teraz stojím pred odparkovaným bledomodrým žihadlom ktoré mi siaha sotva po pás s veľkým T na prednej kapote a tým najmodernejším čo dnes môžete mať v rámci pohonu pod kapotou zadnou.

Je maličká. Jednoduché línie sú pospájané do filigránnych tvarov. Vpredu tmavý spojler (alias splitter) a nasávací otvor vytvárajú dojem roztvorenej papule, plochý predok prechádza do celkom kolmého avšak neveľkého čelného skla. Zadoček je trochu nabobtnanejší, spodnú stranu zdobí difúzor a z vrchu je nad svetlami vytvorený po celej šírke decentný spoiler. Dizajn nemá flair a prepracovanosť talianskych superšportov, také zúrivé Gallardo by vedľa nej vyzeralo ako bojová stíhačka, 458 Italia ako dlhonohá diva, napriek tomu má tento tento útlučký krehký športiačik niečo do seba. Vypadá ako stelesnený sen našich angličákovských časov. Stojac vedľa neho sa cítite ako Guliver. Myslím, že každý kto sa ocitol už niekedy v blízkosti Lotusu Elise alebo nebodaj Exige vie, o čom hovorím.

Hallihallo Benzinacik!
Moje zvedavé krúženie okolo Tesly nemohlo ostať dlho nepovšimnuté. Ani som sa nenazdal a už si to ku mne húpavým krokom šinul utešene živený pánko v kravate s hollywoodskym úsmevom popod bajúzy. “Páči sa vám?”  dolieha ku mne rýdza nemčina. Keďže roadstrík bol postavený na značkách z Dortmundu, dal som si dokopy, že pánko a Tesla akosi patria k sebe. Mal som šťastie. Günther bol veľký sympaťák, fanúšik do áut a keď som mu vysvetlil, čo som za pacienta, bez problémov somnou zabil kopu času vykecávaním o jeho momentálnom vozítku.

Žiadny strach! Je toho viac. Tu na Benzinacikovi

Rád vás privítam aj na Facebook – u alebo prídite poštebotať na  Twitter

A ak by ste niečo premeškali, tak testoval som už aj Audi A7, BMW 5 v M-Packete, Alfa Romeo Giulietta alebo Mini Countrymana! Tak veľa špásu.

Obláčik

“To čo máš, prosím ťa…!? Si po ceste zrazil tatka Šmoula?” Úprimnosť sa cení. Najmä na kamarátoch. Avšak, kto by to Bandymu zazlieval. Bledomodrá metalíza, biela strecha, biele zrkadlá a biele disky. Vpredu dve veľké guľaté očká, výraz veselého morského prasiatka. Nie, moje dnešné vozítko na prvý pohľad nevystraší nikoho. Miník v takomto prevedení je everybody´s darling balansujúci niekde na hrane medzi strašne zlatý a voči gustu žiaden dišputát.

“Poď zlatý môj, ono ťa ten úsmev rýchlo prejde” pravím Bandymu a šikujem ho najkratšou cestou k zadnej strane, kde na nás čakajú dve zásadné poznávacie znamenia – dve koncovky výfuku a vysvetľujúci nápis CooperS. “Aha, koľko to má koní a ako to chodí?” Bandyho latentný výsmech sa razom premenil na úprimnú zvedavosť. “Máš kinedryl so sebou?” ó, Bandy bude pykať…

Chovať prasa na vlnu?