Epitaf
Ak raz zomriem, musí to byť v tomto interiéri. Zomriem šťastný. Ešte moje strnulé prsty budú ako posledné obopínať ten nádherný béžový volant. Zomriem pokojný. Obklopený mäkučkou kožou, chladným kovom a pravým štrukturovaným drevom. Zomriem pohodlne. S nadhľadom sa budem dívať na svet a moje vädnúce telo budú zvierať famózne elektricky nastaviteľné sedačky. A ešte aj tá dáma s kosou, ktorá si ma príde vyzdvihnúť bude nútená pookriať pri všetkej tej kráse.
Sľubujem, lyrizovanú prózu nechám na profesionálov ktorých pisateľské schopnosti siahajú ďaleko za tie moje, avšak nenašiel som lepší spôsob, ako by som opísal moje rozpoloženie vždy, keď vidím tento nádherný interiér. Áno, vlhká handrička sa stane váš nerozlučný priateľ, prezuvky alebo návleky budú súčasťou povinnej výbavy a začnete mať hygienické návyky úrazového chirurga. Ale stojí to za to všetko. Aj za ďalšie auto v ktorom budete voziť vaše dietky s tečúcou zmrzlinou, svokrovcov so psíkom z chalupy a aj tú šatu „určite poriadne umytú“ bedničku práve vykopaných zemiakov.
Budete sólo, zabuchnete dvere a pred každou jazdou aspoň na tú jednu extra sekundu uvoľníte svoju myseľ a pokocháte sa tým dokonalým vnútrajškom ktorým vybavili mnou testované Volvo XC60 D3 AWD. Mnohými zakríknutá ako značka pre učiteľov v roláku, začalo sa mi Volvo už pri preberaní akosi dostávať pod kožu. Andela, ako to, že vedia ako na mňa…?
Styx
Nestarne. Ak nepočítam pár miernych retuší na prednom a zadnom nárazníku, vyoperovanie predných hmloviek a nové farby, XC-čko stále vyzerá ako prvý deň po svojom uvedení na trh – prekliato dobre. Ani fotky nedokážu celkom verne demonštrovať akúsi sofistikovanú eleganciu, ktorú Volvík vyžaruje naživo. Dokonca ani ku zvolenému odtieňu hnedej metalízy nemám v tomto prípade výhrady, a to už je memento samo o sebe – poznám autá na ktorých by takáto farba evokovala skôr výsledok črevného rozladenia ako štýlovosť a individualitu.
Keď dočítate túto vetu, zavrite nachvíľu oči a predstavte si disky v kombinácii lešteného hliníka a matných čiernych aplikácií. Zimomriavky, že? Popis pôsobí ako z lacného tuningového katalógu. A teraz uprite pohľad na obrázky v galérii. Sofistikovaný trojrozmerný dizajn a dokonalé vypracovanie v skutočnosti z tejto hrôzostrašne znejúcej mixtúry spravia jedny z najkrajších a najháklivejších papučiek, do ktorých môžete svoje auto obuť. Ruku na srdce, brodiť sa štrkovými dnami riek ajtak nebudete. Neprihliadajúc na to, či na ich druhom brehu čaká iba pokračovanie cesty alebo rovno druhý svet.
Pri všetkom tom obdive je ľahké prehliadnuť jeden malý úsmevný detail. Smerový dizajn diskov sa na jednej strane auta zbieha v smere jazdy, na druhej proti smeru. Neklamný dôkaz, že v Göteborgu v rámci unifikácie zabudli vyrobiť zrkadlovú formu na odlievanie elektrónov. Na XC60-tke je to skoro nebadateľné, dajte si však do konfigurátora S60/V60 v R-designe a zbadáte to “in flagranti“. Vadí to však niekomu? Pri kladnej odpovedi odporúčam konzultovať lekára pre diagnostikovanie obsedantne kompulzívnej poruchy. Tie disky sú krásne, a ticho!
Iba Marilyn a XC majú dokonalý zadok a boky. Kým to prvé by mohol dosvedčiť len nebohý JFK, o pravdivosti toho druhého sa môžte presviedčať každý deň. Najmä v noci, keď linka diód koncových svetiel obteká zadné sklo a boky karosérie ako padavé saténové večerné šaty. Všetka tá zmyselnosť je ešte aj nečakane praktická. Obrovský pravidelný otvor a fakticky neexistujúca nakladacia hrana robia zo sťahovania brnkačku, pár stoviek Eur naviac za elektrické otváranie kufra sa pri váhe veka tiež zdajú ako rozumná investícia. Nemesis v podobe bledého čalúnenia však aj tu exponenciálne zvýši nároky na údržbu.
———————————–
Či a ako som to nakoniec prežil sa dočítate na Benzinacikovi na Bloggri. Je tam aj viac fotiek toho krásneho exteriéru a interiéru.
A navštíviť ma môžte aj na Facebooku a Twittri. Budem sa tešiť a ďakujem každému, kto číta!
Váš Benzinacik
]]>
Meno ruže
Čo čert nechcel, v poslednom čase sa akoby s Volkswagenmi vrece roztrhlo, a keďže niesom v pozícii si vyberať, jednou nohou ešte v testovanom pašíkovi už aj presadám do druhého exempláru s rovnakým rodným listom. Keď napíšem Golf, každý si určite zívnete. Rád by som však vedel, čo spravíte, keď dodám Plus. Otázniky?
Ťažko sa stať hviezdou samostatne, keď ste zdedili meno ktoré už desaťročia klincuje všetko naokolo. Ralf Schumacher by o tom vedel rozprávať. Podvozková platforma z klasického Golfa, množstvo zhodných komponentov, nabobtnaná karoséria a zmenený výzor predku a zadku tvoria celkovú bilanciu. Golf Plus si na polceste medzi hatchbackom a vanom zastal rolu škaredého káčatka v rodine. Predajné štatistiky neklamú, popri svojom bráchovi zostáva tento obézny golfer skôr okrajovou záležitosťou, čož je zrejme aj dôvod, prečo VW novinky v tomto modeli uvádza pomerne nemotivovane a s oneskorením. Nuž, a keď niekedy budem písať o VW Golf kombi, tento odstavec tam môžem rovno skopírovať…
Pomaly ďalej zájdeš
Dovnútra sa nehrniem. Čo už by ma tam mohlo prekvapiť. Pôjdem na to na partizána – od zadu. Otváram obrovské veko kufra a hľa, pravidelnosť sama. Ak sa dá niektorý kufor naozaj využiť do posledného pomyselného litra, tak je to tento. Skôr hlboký ako dlhý, jeho objemu čo len po plató by dokázal niečo vytknúť snáď len vodič Octavie kombi. Až kým by neobjavil, že zadné sedadlá sa dajú osve posúvať. Nedajbože ich sklopiť z kufra a zaraz sa dívate na obývateľnú garsónku na kolesách.
Staršiu koncepciu autíčka však prezradia niektoré nedomyslené detaily, ktoré už teraz automobilky riešia s trochou viac filipa – dvojité dno kufra je ešte pomerne maličkosť, otvor na dlhé predmety, ktorý začína až dobrých dvadsaťpäť čísel nad dnom mne osobne zmysel moc nedával. Nech tade prestrčíte čokoľvek, bude vám to v zadu visieť vo vzduchu alebo sa nedajbože ohýbať. Nie sú to asi veci, ktoré by ste oľutovali po kúpe, za uchom sa však poškrabkáte pokaždé, keď ich zbadáte.
Našťastie opačná strana zadných operadiel exceluje. Sedáky sú až neobvykle dlhé a posed je príjemne vzpriamený. A ak sa neženiete za maximálnou prepravnou kapacitou na batožinu, tak za vodičom a spolujazdcom si žienky noblesne dokážu prehodiť „nožku cez nožku“ aj v úzkej sukni. Všeobecne ani s prepravou štyroch reprezentačných basketbalistov naprieč Európou nemá Golfík najmenší problém ak sa pýši pluskom. A ani nebudú po ceste musieť veľmi strečovať. Nad hlavou je miesta bohate, museli by ste mať ramená ako dvojkrídlová skriňa aby vám v tejto oblasti bolo vnútri tesno. A ešte jeden malý praktický postreh – Golf Plus je jeden z mála autíčok, kde vám vaše ratolesti z detskej sedačky nezašpinia nohami zadné strany predných sedadiel – nedočiahnu! Keď toto nieje predajný argument tak neviem.
Železná košeľa
Koncern neprekročí za žiadnych okolností svoj tieň. Kam sa z miesta vodiča pozriete, všetko je prísne geometrické, upratané, účelné, čiernošedé a jednotvárne. Solídnejšie ako v Seatoch avšak správnym spôsobom „titerné“ aby ste si ani na sekundu nepomysleli, že sedíte v nejakej Audine. Až na trochu prevýduchovaný stredný panel a hračkársky pôsobiace sériové audio tu nieje moc čo vytknúť ani popisovať.
————————————–
Ako obvykle, dokončenie a fotky sú na Benzinacikovi na Bloggri. Prelúskajte aj históriu, je tam už nejeden koncernový brat alebo bratranec 
A navštíviť ma môžte aj na Facebooku, kde je ešte kopec fotiek a Twittri. Budem sa tešiť a ďakujem každému, kto číta!
Váš Benzinacik
]]>
DietárVystupujem. Teraz neviem, som zmätený alebo niesom? Každopádne prekvapený. Ešte mi šklbú prostredníky. Bližšie nešpecifikovaná časť mozgu ešte nezaznamenala, že už netreba radiť, treba premýšľať. Ale keď tie kvalty tak krásne skákali nahor – inštantne, a naozaj to tak myslím! Ešte ani nedokliklo krídelko za volantom naspäť a ručička otáčkomera už zmenila pozíciu. Pri podradení si DSG vypýtala nejakú tú milisekundu na rozmyslenie, ale budiž jej odpustené, väčšinu klasických automatov poráža s prehľadom. Táto dvojspojka je naozaj klasa. Naučili ju aj plachtiť – bez záťaže si vyradí a využíva zotrvačnosť auta pre šetrenie paliva.
„Počuj, si si istý, že to nemeria spotrebu na 50 km?“ – pýtam sa Bandyho, ktorý už nejakú tú minútku s rukami vo vreckách čaká, čo zo mňa vypadne. 5,3 (!) ešte raz, pre istotu slovne päť celých aj tri desatiny litra prosímpekne. Toto 170 koňové hebiedko postavené na osemnásť palcových valcoch absolvovalo moju testovačku so spomínanou priemernou spotrebou. Už aj ten najzákernejší palubný počítač podhodnotí spotrebu maximálne o pol litra. Ajtak. Nemám slov. Beťár jeden volfsburgský, nenaučili ho doma poriadne jesť. Bandy na znak uznania vytiahol ruky z vreciek. Sa zamyslel, kedy on naposledy videl na svojom palubnom niečo, čo začínalo päťkou.
Všetko je politika
Dobre, treba uznať, že som zrovna nešiel preraziť plynovým pedálom olejovú vaňu. Jednak, kým som sa preklikal všetkými príplatkovými funkciami a vychytávkami v tomto exemplári, prešiel som 15 kilometrov čumiac viac na palubnú dosku ako na cestu, dvak, mal som prísny zákaz z tohto Pašíka spraviť niekde pri ceste jeden a pol tonovú bielu ozdobu nejakého stromu. Budiž, užívali sme si s Bandym nepozorovateľné preradenia v automatickom móde a spolu sa pohoršovali prečo vnútorné okraje predných kožených sedadiel sú z ohavnej čiernej látky. Ak si páni v automobilke mysleli, že spupný pohľad hrdých majiteľov na tieto miesta nikdy nezavíta, kruto sa mýlili. Tento drzý detail by som išiel suverénne reklamovať. Keď si priplácam za kožené čalúnenie sedadiel, tak čakám, že bude kožené a nie, že to bude najdrahší nemecký patchwork.
Sme sa s Bandym tak zdravo nasrdili až som musel stiahnuť klímu o stupeň. Bandy niečo skúšal, že on si na svojej polovici nechá teplotu rovnakú, túto možnosť som mu však v rámci schvaľovacieho konania z miesta vodiča zamietol. Už vidím, ako si to odpykám, keď vyprchá moja nadvláda nad autom. Našťastie tetuška z navigačného systému nás chlácholivým hláskom presvedčila, že je načim niekam odbočiť, inak nám dôjde cesta.
Skutočne, Passat je vynikajúcim autom na rozpory. Zvonku dnu neprenikne ani hlások, v opačnom smere detto. Riadenie je okolo priamej polohy hluché ako delostrelec vo výslužbe, takže nech akokoľvek šermujtete v zápale rukami, žiadne akútne riziko nehrozí. Nieje to však kritika, je to u Volkswagenov úzus a myslím, že nikto nič iné nečaká. Týmpádom je zabezpečené, že aj keď ste nervózny, auto je stále zrelaxované a rozvážne. Na hopsanie medzi kuželmi sú predsa zadokolky z iných nemeckých tovární. Kde 170 dieslových koní šklbe prednou nápravou, máte byť vďačný za každú pokojnú chvíľku s volantom v ruke.
Tmavé zadné sklá a prebytok miesta robia z druhej rady ideálne miesto pre názorovo nekorektných politických disidentov. Pripútať ich tam pásmi a máte kľud. A ak by nebodaj ešte vyrušovali, čaká ich kufor. V preklade obrovská čierna jaskyňa ktorú Pašík skrýva za zadným vekom a otvára ju na povel. Inak praktická funkcia pre ašpirujúcich samoúnoscov ako bol onehdy synátor nášho bývalého najvrchnejšieho. Zviažete sa, na diaľku si otvoríte kufor, vhupnete tam a zavriete. Šoférovať sa vám síce bude odtiaľ ťažšie, ale ak to zvládol ten kvietok belavý zo Svätého Jura, tak to zvládnete aj vy. Vyhodiť sa potom sám pred rakúsku policajnú stanicu a pri tom aj schovať auto bude už hračka.
———————-
Ako obvykle, dokončenie a fotky sú na Benzinacikovi na Bloggri. Prelúskajte aj históriu, je tam už zopár pekných autíčok.
A navštíviť ma môžte aj na Facebooku, kde je ešte kopec fotiek a Twittri. Budem sa tešiť a ďakujem každému, kto číta!
Váš Benzinacik
]]>
DirektorDni sa predlžujú a sukne sa skracujú. Leto je na spadnutie a mne nič iného nebehá po rozume len obnažené autá. Neexistuje snáď nič krajšie ako nechať si ofukovať špičku nosa čerstvým teplým vzduchom pri jazde krajinkou. A v meste, pekne pomaličky, aby ľudí neseklo, keď sa budú obzerať. Nočná mora introvertov. Kabriolet na leto je úplne samostatná dimenzia šoférovania. Kašľať na ročník, motor alebo značku. Hlavná vec je, že strecha ide dole a drží to pokope.
Nepraktické, malé, silné, pažravé, hlučné, tvrdé, hnedé s bledým interiérom a plátenou strechou. Nemá to chybu! To, čo by pri výbere rodinného približovadla spôsobovalo tatinom zástavu srdca pôsobí pri kabriolete ako najlepšie lákadlo. A teraz čaká na mňa. Ešte nikdy som pred testom tak často nechodil s hlavou otočenou k nebesiam. Oplatilo sa. Nech už tam hore počasie riadi sám pánbožko alebo len serendipita, v tomto prípade mi bolo maximálne naklonené. Ďakujem, na pár dní som bol riaditeľom zemegule.
Caffeé Latte
Nanovo popisovať dizajn Mini by bolo nosením dreva do lesa, konieckoncov nieje prvé a ani posledné, s ktorým som si potykal. Nedá mi však nepopísať niektoré detaily ktoré zo zlatučkého škriatka spravili, dámy odpustia, „kočkolap ako prasa“. Začína to všetko famóznou tmavohnedou metalízou. Je nenápadná, elegantná a neskutočne tomuto autu pristane. Najmä, keď je v zavretom stave aj zladená s hnedou farbou čapičky pre zlé počasie. Zabudnite na krikľavé farby a kontrastné pásy na karosérii. Tento Miník zhodil tréningové šušťáky a nahodil oblek od Armaniho na večer.
Čierne očiská, športový nárazník so zatmavenými dekoratívnymi otvormi. Z predu je kabrio sebavedomie samo, potrebnú presvedčivosť podtrhuje 184 koní a dva centrálne vyvedené výfuky vyludzujúce jeden z politicky najnekorektnejších zvukov aký dokáže vyprodukovať potentná jedna-šestka. Neexistuje kombinácia samohlások a spoluhlások, ktorou by sa dala opísať kulisa, ktorú si užívate pri akcelerácii a ubratí plynu pri otvorenej streche. Avšak ak by sa tento zvuk dal zhmotniť, prosím si ho aplikovať intravenózne. Tromfne ho snáď iba veľkohubý John Cooper Works, ten však je už kompletne utrhnutý z reťaze a niet mu pomoci.
Vnútrajšok sekunduje krémovou kožou potiahnutými sedadlami a čiernym klavírnym lakom na palubovke a dverách. Exteriér a interiér dokonalo ladia a bledé poťahy aj napriek 4000 najazdeným kilometrom nejavia znaky akéhokoľvek opotrebenia alebo znečistenia. Neznamená to však, že nebudete z vonku aj z vnútra v permanencii s handričkou, fešáka musíte udržovať čistého ako sa patrí, aby na bulvároch a uliciach žiaril. Celok vyzerá tak honosne až začínam mať neblahý pocit, že sa tu niekto poriadne vyšantil v zozname príplatkovej výbavy a výslednú sumu budem musieť dlhšie predýchavať. Než si však nechám pokaziť chuť bolesťou v peňaženke, idem krásavca ponaháňať po okreskách. Hore bez, samozrejme.
Pózu poprosím
Tehla na pedál, poskakovanie medzi autami, brzdy, podradenie, ručička otáčkomera v permanencii po červené pole, nepríčetný výraz tváre. To všetko sa teraz nekoná. Nie, že by na to CooperS kabrio nemalo gény, avšak k otvorenému auto mi to akosi nesedí. Oveľa napĺňajúcejšia je pomalá jazda s oknami dolu. Letný vzduch si veselo šantí v kabíne a vy sa odrazu nemáte kam ponáhľať. Mestské tempo sa takto dá absolvovať bez problémov. Predné sklo je dostatočne kolmé aj pre dlháňov a vytvára bariéru za ktorú sa môžete schovať. Posed na zemi je u MINI samozrejmosťou, takže výhľad vpred je obstojný. Taký Roadster rovnakej značky bude pri výške nad meter osemdesiat asi iné kafe.
Vytiahnutím všetkých štyroch okienok hore si vytvoríte útulný priestor pre mimomestské cestovanie. Nekonečno nad hlavou sa tak dá spoznávať už od teplôt okolo 20 stupňov Celzia za podmienky, že využijete schopnosti kúrenia. Do 120 km/h vás tak len vzduch zľahka šteklí na vrchole hlavy a okolo ramien cítite jemné vírenie. Vyššie rýchlosti si už žiadajú deflektor za predné sedadlá, inak sa pripravte na stuhnutý krk. Môj testovaný exemplár niečím takým nedisponoval, tak som večerné jazdy riešil kapucou. Ani za svet nezavriem tú strechu, keď kabrio, tak kabrio!
Ako obvykle, dokončenie a fotky sú na Benzinacikovi na Bloggri. Prelúskajte aj históriu, je tam už zopár pekných autíčok.
A navštíviť ma môžte aj na Facebooku, kde je ešte kopec fotiek a Twittri. Budem sa tešiť.
Váš Benzinacik
]]>
Vzdušné zámky„Q3. Nie, Evoque! Jéjdanenky, červený Evoque, to by bola paráda. Alebo Subaru XV na tých čiernych diskoch. Ale aj RAV-ka alebo odchádzajúce CR-V by som si dal, už ani nepamätám, ako jazdia. Možno faceliftovaný Tiguan? Ktovie…“ Hlavou sa mi preháňali myšlienky tam a späť nedočkavo čakajúc na poloprázdnom parkovisku. Naokolo nič zaujímavé. Obzerám sa ako hladný vlk. Na dochvíľnosť si obvykle nepotrpím, avšak keď čakám som strašne ufrfľaný.
Už kráča, s vystretou pravačkou mne naproti. „Ahoj, dlho sme sa nevideli!“ ku mne doliehaešte z diaľky. „Pešo? Nesľuboval si mi náhodou, že dnes budem môcť prevetrať tvoje nove esúvéčko?“ kontrujem. Ledva som to stihol dopovedať, za chrbtom mi čosi tlmene zapípa. Hlava do dlaní. S vedomím, že ak sa na ploche za mnou nestihlo niečo zhmotniť zo vzduchu, moje kypré očakávania ostanú nenaplnené. „Seriózne? Biele? Ty, čo celý život hlásaš posolstvo neotrasiteľných pevností s dvojitým vé na maske? Ty si kúpiš Hyundai? Biele…“ IX35, 4×4, diesel. Nebudem klamať, moje endorfíny sa presunuli smer suterén.
„Sadaj skôr, než ti naprší do nosa!“ poznáme sa našťastie už dlhšie, u iných by som si za takýto prístup vyslúžil čelom vzad s prázdnymi. Strasiem zo seba predsudky, vyčistím hlavu od negativizmu, nasadím objektívny filter. Nasúkam sa na predné sedadlo. Tlmené buchnutie príjemne ťažkých dverí beriem ako klapku. Ideme odznova, ešte raz, teraz naozaj.
Povrchne
Z predu tridsaťpäťka naozaj nieje zjavenie. Bez hádania sa o vkuse musím povedať, že celé to zložité členenie prednej masky, dva druhy mriežkovania, matné a lesklé čierne prvky preložené chrómovými rámčekmi sa minulo účinkom. Zneje to ako riadny mix a vyzerá to rovnako. Zakončia to zhora bezpohlavne tvarované svetlá. Absencia akýchkoľvek kontúr vonkajších línií aj vnútornej optiky zamrzí, nedostupnosť xenónovej techniky naprieč všetkými výbavami považujem od piatej najväčšej automobilky sveta za drzosť. V období, kedy sa tlačia LED prvky do čoraz nižších tried, výbojky sa predbiehajú v adaptívnosti a napríklad taká Insignia má samostatne riadený dômyselný systém osvetlenia si majitelia jedného z najpredávanejších Hyundai budú na cesty – necesty svietiť žltými lampášmi. A to ani nechcem začínať o niečom takom nemysliteľnom ako by bolo zatmavené pozadie reflektorov. Ktovie, či by to pomohlo. Hyundai, budíček!
Boky sú iné kafe. Ak zo zorného poľa vytesníte spackaný predok, veci začnú vyzerať zaujímavo. Do zadu sa zvyšujúca línia okien, svalnatý pontón karosérie, zatmavené sklá, ktoré vytvárajú pekný kontrast s bielym lakom. Až na tretí pohľad som objavil niečo, za čo sa dizajnérom musím pokloniť. Vonkajšie čierne oplastovanie sa rapídne zvýši niekde na začiatku predných dverí a nepatrne rastie po dĺžke celej karosérie aby vzadu nadviazalo na plasty nárazníka. Nenásilne dynamické, odľahčí to veľké plechové plochy a pripraví na utešene skosený zadok. Začínajúc A-stĺpikom dizajn IX-ka funguje.
Hyundai končí v najlepšom. Zadné partie sú jednoduché, dominantné svetlá siahajú do bokov karosérie. Dokonalý kontrast oproti prednej časti. Prelepiť veľké H bielou lepiacou páskou, neznalci by túto utešene tvarovanú zadnicu pokojne zaradili k etablovaným koncernom z Európy alebo z krajiny sushi a ilegálneho lovu veľrýb. Teda, aspoň, kým by sa nepozreli bližšie na červené sekcie svetlometov. Vo vypnutom stave sa ich vnútro snaží navodiť dojem, že časť je vyskladaná z diód. Facka príde keď zapnete osvetlenie. Rozsvietia sa klasické žiarovky po celej ploche a odkryjú tajomstvo ohavného plastu, ktorý sa razom stáva zlým vtipom na pokrokovú technológiu. Nechápem. Prečo, Hyundai, pre pánky, prečo? Chcete snáď strápniť svojich šoférov týmto úplne šialeným faux-pas? Peugeot 207 – o dve tretiny lacnejšie auto zvládne dva rady ozajstných diód. Jedinou útechou je, že sa na tú ohavnosť nemusíte pozerať keď sedíte vnútri. Hyundai, budíček!
Nuž, ako vyzerá už viete, ako jazdí sa dozviete na Benzinacikovi na Bloggri. Prelúskajte aj históriu, je tam už zopár pekných autíčok.
A navštíviť ma môžte aj na Facebooku, kde je ešte kopec fotiek a Twittri
Váš Benzinacik
]]>
Na solar“Keď ty vždy len testuješ autá, ktoré si väčšina ľudí sotva bude môcť dovoliť.” Táto výčitka ma zastihla vonkoncom nepripraveného. “Ale, ale, ale…” hapkám snažiac sa nájsť pádne odôvodnenie prečo v histórii môjho blogu mám sotva jedno auto, ktoré by sa vošlo do tridsať tisíc. Najmä ak Julinka sa tiež nedá nazvať cenovým šampiónom. Jediné čo mi zostalo bolo s drevorubačským šarmom mne vlastným strhnúť rozhovor na inú tému a chrobák nasadený do hlavy na upršané večery.
Sadol som za monitor a začal šrotiť internetové zákutia automobiliek a predajcov. Do cesty sa mi priplietli najrôznejšie veselé kopy plechu z blízkych aj vzdialených svetadielov. Vypúlenými očiskami som analyzoval ceny, výbavy, akcie a ponuky prispôsobené na situácie kedy vo vreckách vládne mierny prievan, avšak hromadná doprava z pragmatických, praktických alebo prozaických dôvodov neprichádza ako alternatíva do úvahy. Bola to zábava. Prinieslo to so sebou zopár veľmi zaujímavých zistení.
V prvom rade, že nemusíte investovať mailand aby ste mali na výber. V druhom rade, že nieje všetko zlato, čo sa blyští a aj v pomerne striedmych cenových kategóriách sa dá vytiahnuť nejaký ten groš naviac zo zákazníka šikovným nacenením. V treťom rade, na nešťastie na našom trhu v boji ceny a bezpečnosti ešte stále vyhráva skôr cena – za všetky príklady len jeden – ESP veľakrát v sériovej výbave nehľadajte. A v štvrtom rade ma potešila možnosť nájsť si pomerne slušného štvorkolesového kamaráta aj za cenu lepšej motorky.
Slováčisko
Urovnal som si to v hlave a onedlho som sa už hniezdil v sedadlách objektu môjho záujmu. Pohodlne uvelebeného sa ma pokúšali držať na mieste mäkkšie bočnice aj v driekovej oblasti aj na stehnách. Opierka hlavy na maxime lícovala s vrchom môjho rádoby účesu. Fajn, tu sa niet na čo sťažovať. Možno na absenciu nastaviteľnej bedrovej opory, ale popravde, netreba byť príliš rozmaznaný, vydržať sa to dá bravúrne aj bez nej. Stačí nesedieť za volantom ako kormidelník olympijského štvorbobu.
“Takže ty budeš niečo ako symbol slovenskej mobility?” zahundrem popod nos keď poklepkávam prstom po plastoch naprieč celou kabínou. Vrch palubnej dosky je krásne mäkčený a povrchová úprava spolu s členitým tvarovaním mu dodáva šmrnc. Na spodnej časti to už taká sláva nieje, ozýva sa dunenie ako keď študáci vyprevádzajú profesora po prednáške. Ku cti zlatým ručičkám toť od Trnavy slúži, že je to celé sympaticky poskladané dokopy, samozrejme v limitoch dostupných materiálov. V prípade vyšších nárokov vás prijme koncern s modrobielym W s otvorenou náručou, je nutné si však priniesť aj viac drobákov so sebou.
Z trojramenného plastového volantíku sa ku mne vzpína chrómový lev. Pochádza z našej rodnej hrudy ešte predtým, než sa premenovala na SlovaKIU. Nech kameňom hodí ten, kto aspoň nachvíľu nespozornel, keď sme hrdí ako pávy vyprevádzali prvé kamióny naložené Peugeot-mi 207 z domácej produkcie. Odvtedy nejaký ten rôčik a facelift prešiel. Tento konkrétny exemplár už skôr víta nástupcu s číslom o jeden väčším. Zaslúži si však ešte v rámci jeho odchodu písomný epitaf.
Stabilizačný program, manuálna klimatizácia, rádio s CD, palubný počítač. Na stredovom tuneli odspodu hore je zoradené všetko, čo k životu v aute potrebujete. Ostatné je len gameboy pre spolujazdca. Raz darmo, za počet tlačidiel ako na kostolnom organe sa tvrdo platí európskou menou. Šup tam cédéčko a ste pripravení vyraziť. Ozvučenie je až prekvapivo kvalitné, pokiaľ ho nevypečiete do zóny, kde plasty vo dverách budú drncať a rezonovať pri každom tóne. Na to, aby ste si za volantom zabékali svoju obľúbenú odrhovačku to bohate stačí, ak je vaša misia v čo najkratšom čase ohluchnúť, prosím obráťte sa na svojho lokálneho „diskotekára alebo kolotočára“. Nad titernými tlačidlami pokojne mávnite rukou, rádio aj tempomat sa dajú intuitívne ovládať páčkami na stĺpci riadenia.
Ako si nakoniec viedol Pažroutík nájdete ako obvykle na Benzinacikovi na Bloggri! Budem sa tešiť.
Váš (aj na Facebooku, kde je ešte kopec fotiek a Twittri) Benzinacik!
]]>
Mám plán…
…a na ňom zakladám. Už ani neviem, kde som túto priblblú vetu počul prvý krát, avšak teraz sadla ako zadok na nočník. Nespočetné množstvo telefonátov, prehováranie, zaliečanie sa, diskutovanie, molestovanie. Dumal som, vymýšľal, suverénne a na facku organizoval čas sebe aj druhým. Všetko v mene tvrdohlavosti. Novej trojke nič nedarujem. Môže sa mračiť koľko chce. Bude sa musieť postaviť svojim dvom najväčším konkurentom. Audiny a Benzy bokom a bez urážky, dnešok patrí trojkám.
Nemohol som spať. Snáď to všetko klapne. Netuším, pod akou šťastnou hviezdou som sa nachádzal, ale konštelácia je náramná. Tri generácie trojky, tri rozdielne obdoby rovnakého motora, tri výkony, tri farby, tri výbavy, tri veľkosti kolies, tri kľúče…a tri hodiny ráno. Zasa budem pozerať ako žaba z prachu. Svitanie do dňa roka ma zastihlo v rozpoložení, bolo krásne. Slniečko. Sucho. A tri naleštené čistučké tátoše. Nemať uši, škerím sa dookola. Kávičku, zdvorilostný pokec? Načo, môj mozog sa už dávno vozil na húsenkovej dráhe. Chvíľu som sa len kochal. “Chlapci, budem na vás dobrý, ak budete vy dobrí na mňa“, prihováram sa plechovým fešákom keď beriem kľúče. Ideme na to!
Starý otec
Zakladal kráľovstvo. Bránil teritórium voči silným súperom už od nepamäti. Je rozvážny, skúsený, z jeho múdrosti profitovali mnohí. Nad zrkadlami sa už objavili prvé šediny. Vytvoril si meno, kto ho vidí, vie. Starne s gráciou, eleganciou a charizmou. Viac ako 80.000 bojových km naháňal strach Woflsburgským kniežatám, Ingolstadtským členom kruhov vyvolených a japonským nasledovníkom dynastie L(u/e)xusu. Záprah 143 verných vraníkov poslušne odvádza svoju prácu ako kedykoľvek predtým. Sadám si dovnútra s pokorou. “Ahoj starý priateľu, dlho sme sa nevideli.”
Sériové sedadlá v koži padnú ako uliate. Výborná poloha, volant, odsúdený na tenký veniec nedostatkom krížikov v príplatkovej výbave, je takmer kolmo na telo. Všetko tu kliká, nič nieje dochytané, ošuntelé, nepôsobí obstarožne. Neverím, že to už bude päť rokov. “Vidím, že si sa mal dobre. Ideme trochu zaspomínať?” Vychádzame z parkoviska. Zadný pohon pôsobí tak podmanivo ľahkonoho. Manuálna prevodovka sa s týmto motorom snáď narodila. Volant sprostredkováva nefiltrovanú mechanickú dobrotu, noštek z časov keď sa ešte nenosili denné maškarády vykrajuje zákruty bi-xenónovým pohľadom. Je to celé tak krásne autentické. Nepotrebujete navigácie, kamery, displeje, asistenčné vychovávateľky, taľafatky. Tu ste pilot. Aj v 50 km/h v dedine.
Otec
Prebral žezlo na vrchole svojich síl. Sebavedomý vládca. Nikdy nesledoval trendy, vždy ich určoval. Extrovert. Perfekcionista. Davy ho milovali, milujú. Pevný ako skala, rozhodný a latentne arogantný sa dnes dostavil vo svojom sviatočnom obleku. Biela. M-paket. Naštvaný pohľad a čierne nozdry dávajú najavo, že odchod do dôchodku prichádza priskoro. 184 koní rozdelených na všetky štyri rohy karosérie, automat. Vnútri prvá trieda. Športové sedadlá podomnou sú takmer na zemi, nad hlavou môj najnovší fetiš – tmavý strop. Navigácia, hi-fi systém. Tu sa nešetrilo. V orgazmických spazmoch zvieram mäkučký hrubý M volant v perforovanej koži. “Tak kto z koho?”
Vorvem radiacu páku do D, plyn až do olejovej vane. Žiadne zaváhanie, pokoj, vehementný záťah. Pocit ako keď sa býk rozbieha na toreádora. Až na to, že sedím na ňom. Ako v bavlnke. Nerovnosti ku mne doliehajú len z diaľky. Autá v pravom pruhu sa zlievajú do jednej veľkej čmuhy. Žiarivé kruhy denného svetla spoľahlivo vytvárajú koridor medzi poddanými. Zátačka, brzda. Panovník nerád chodil do posilňovne. Každé kilo naviac cítiť, aj na spotrebe. Medzi mnou a cestou je niekde filter. Riadenie nieje príliš ukecané, necháva ma radšej rozímať. Pohonné ústrojenstvo všetko rieši v tichosti. A drží a drží. Skutočná rýchlosť naháňa strach. Rovinka, dvesto, s jedným prstom na volante. Tento aristokrat nieje skalpel. Je kladivo. Na všetkých, všade, bez debaty.
Ako sa bude vodiť najnovšej troječke v porovnaní s predkami? Odpovede sú na Benzinacikovi na Bloggri! Budem sa tešiť.
Váš (aj na Facebooku, kde je ešte kopec fotiek a Twittri) Benzinacik!
Neprebudený
Kde som sa vzal, tu som sa vzal, v sobotu ráno stojím v showroome v pre mňa celkom nekresťanskú hodinu. Nie sme ďaleko od Bratislavy napriek tomu mi jazda pripadala ako večnosť. Tešil som sa veľmi rozospato. Na svedomí to má zasa môj verný spoluslintateľ Bundáš – „Bude sa predstavovať nová trojka, nechceš sa pridať?“ Blbé otázky. Ruky vo vreckách zamrmlem od dverí na pozdrav a poďho odstrkovať ľudí, ktorí mi clonia vo výhľade…na kávovar. „Prosím Vás o jedno presso inak budem nespôsobilý.“ nástojčivo sa prihováram milému baristovi v BMW postroji. Obratom dostávam do ruky smrťáka v mikroskopickej šálke. Šup ho do systému. Otrasiem sa, vetrovku šmarím na vešiak a už pozná môj navádzací systém len jeden cieľ. Novú troječku vystavenú na obdiv v strede salónu.
Prvé letmé kolečko za sebou, pripletie sa mi do cesty predajca. Po chvíli zdvorilého konverzačného ping-pongu o run-flatoch, xenónoch, kilowattoch, koňoch a babách sa rozhodujem zarezať do živého. „Nevidím žiadnu odstavenú vonku, ako to vyzerá s možnosťou si zajazdiť?“. „Ľutujem, dnes môžme ponúknuť iba statickú prezentáciu, avšak žiadny strach, s jazdením na Vás určite budeme myslieť. “ Mhm, nebojte, platiť to bude vice versa, pomyslím si. „No jo, čo sa dá robiť, tak ja sa tu nejak prebavím.“ odpovedám kráčajúc k vodičovým dverám s vedomím, že kým sa gro príduvšej spoločnosti venuje rautu je okolo auta a v jeho vnútri ešte dosť miesta.
Nová doba
Šup dovnútra do opojného pachu novoty. Trochu sa pohniezdim na deklarovanom športovom sedadle vodiča. Je pohodlnejšie ako vyzerá, avšak trošíčku mi chýba to pevné zovretie v polohe sedmo z minulej generácie. Darmo, už aj v BMW musia prihliadať na spoluobčanov, ktorí radi a veľa papkajú. Ešte, že sa dá sedák stále predĺžiť a látkový poťah zabráni posúvaniu zadnice v bočnom smere pri bláznení sa. Čo sa vďaka Bohu nezmenilo je nízky posed a pocit, že ste súčasťou auta a nie, že ste naňho zhora prilepený. Či však váš entuziazmus zo sedadla a zemi budú zdieľať aj pasažieri za vami nechám otvorené, najmä ak v prípade, že nebudete opatrní im posunom sedadla na dno exekuujete špičky topánok aj s palcami
Ako správnemu egoistovi mi je však dumanie nad pocitmi pasažierov za mnou cudzie. Čo je dôležité je volant. Skoro bezo zmien premontovaný z novej jednotkovej rady je malý, tučný, technokraticky moderný, proste výborný. Nastavovať sa dá vo všetkých smeroch a je na vodiča nasmerovaný kolmo, čiže riziko van-ového alebo nebodaj SUV-čkového pocitu nehrozí. Zatváram dvere s dokonalo utlmeným dunením. Miesto na rozdávanie vyzerá inak. Stredový tunel je široký, vysoký a zakončený kongeniálnym voličom automatickej prevodovky nad ktorým sa rozplývam v každom BMW. Konečne sa nasťahoval aj do trojky a je tam ako doma. Neďaleko sa na vás škerí už panel audio-systému a klimatizácie. Obe sú natočené k vodičovi avšak rozširujú stredovú sekciu palubnej dosky ešte viac. Resumé – cítite sa ako v dobre vyčalúnenej dokonalo spracovanej vani. Pri mojom posede som však bol trochu umrnčaný ohľadom dizajnu dverového panelu, ktorého rukoväť v piano laku zrovna vytŕčala tam, kam si to namierilo moje ľavé koleno. Neviem na kieho andela vymýšľali páni dizajnéri oblúk aj tam, kde ho netreba.
Spolujazdec má okolo seba vlastne to isté len v modrom a bez volantu. Nevynímajúc výhľad na obrazovku multifunkčného systému, ktorého ovládacie koliesko a tlačítka nájdete v každom prevedení troječky medzi sedadlami. Hravý ako vždy som začal náhodne stláčať bez rozmyslu všetky gombíky dúfajúc, že trafím aj ten, ktorým sa displej zasúva späť do palubovky. Nerabotajet. Mini televízor vytŕča do priestoru napevno, zaklapnúť ho môžte len raz a to kladivom. Hlavu do dlaní – tomu sa hovorí inovácia nasilu. Jednak je celá tá nádhera kompletne netienená, dvak trčí z inak do detailov prepracovaného interiéru do priestoru ako päsť na oko. Ak sa buchnete po vačku, dostanete väčší displej k navigácii ktorý nemá ďaleko od priemernej veľkosti tabletu. Vyzerať však stále bude ako by vám ho na palubovku nastrelili klincami Pat a Mat. Osobne som vyronil slzu za kaplnkou navigácie odchádzajúcej generácie. Iste, funkčnosť je iné kafe. Kontrast a farebnosť vám vypália oči, zo všetkými funkciami zabijete nejeden šedý zimný večer. Generácia hrajFón vo vytržení.
Pokračovanie môjho stretnutia s novou trojkou od BMW nájdete na Benzinacikovi na Bloggri! Budem sa tešiť.
Váš (aj na Facebooku, kde je ešte kopec fotiek a Twittri) Benzinacik!
]]>
Lož má krásne nohy
“Ja ťa asi zachloštím…kieho andela tu vyzváňaš v sobotu o trištvrte na osem?! A vôbec, kam si sa teperil a kde máš kľúče?” Deti, klamať sa nemá. Avšak vyjsť s holou pravdou na slnko keď ste sa celú noc naháňali v aute, namiesto toho aby ste si plnili svoje manželské alebo nemanželské povinnosti, tiež nieje najlepšia alternatíva. Najmä keď svoju krajšiu polovičku zobudíte. “Chcel som ťa prekvapiť a postarať sa nám o raňajky” s krivým úsmevom vylovím z vrecka bundy ohlodanú obloženú bagetu ktorú som kupoval nadránom na pumpe kdesi 100 km od mojej rodnej veľkodediny.
“Mhm…mám sa ísť pozrieť na počítadlo kilometrov? A nieže tu budeš teraz ešte polhodinu behať a buntošiť…” dolieha ku mne odpoveď už spod veľkej periny. Nič, za pokus to stálo. S vakmi pod očami veľkými ako igelitky leziem do vane. Horúcu sprchu na hlavu, zatváram oči. Ešte stále v mysli prechádzam sledom zákrut, podraďujem, vykrajujem presné oblúčiky, predbieham, brzdím. Trochu sa prespím a pôjdem na to, odznova. Už sa teším!
Pýcha a predsudok
Treba povedať, že už som bol aj excitovanejší pri preberaní testovaného autíčka. Oblbnutý všetkými tými prívlastkami ktoré sa na mňa valili zo všetkých strán som tak trochu aj ja podľahol. Bude tvrdé, malé, nepokojné, nepohodlné a nepraktické. Skoro som MINI Coupé odpísal rýchlejšie ako som sa s ním vôbec stihol zoznámiť. Mea culpa. Krvavočervený CooperS s čiernou strechou a rýchlymi pásmi po celom plechovom tele si už na mňa brúsil zuby. Nizučká strecha, mocné ramená, vedel, že ma požuje a nadvôvažok vypľuje ako začiatočníka.
“Tam na Vás čaká. 184 koní. Kupátko, ako sme sa dohodli” ukazuje cez veľkú sklenenú tabulu showroomu pán, ktorý má najväčšiu zásluhu na tom, že ja a Miník môžme zasa zdieľať nejakú tú chvíľku spolu. “Pozerám, že Vám tam niečo v predu chýba…” fialkavé nočné svetlo sa tentokrát nekoná. Po oboch stranách karosérie na mňa pozerá sériový halogénový kukuč. “Áno, na tento krížik v príplatkovej výbave sme akosi zabudli.” dostáva sa mi vysvetlenia obratom. Ďalšie rýpavé poznámky radšej prehĺtam, lebo ešte pôjdem domov s prázdnymi. Schmatnem kľúče a doklady a už sa moje pozadie zrkadlí z druhej strany sklenených výplní na vchode.
Fanúšik bezrámových dverí som nikdy nebol a už sa asi ani nestanem, avšak tie, cez ktoré hodlám vhupnúť teraz sú štýlové, nie príliš dlhé a primerane ťažké, takže žiadny bakelitový flair sa nekoná. Akurát zvuk dovretia konštrukciu nezaprie. Nevadí, už som ajtak vnútri. Rozvalím svoju vianočnú šunku, ktorá sa od Decembra skrýva pod hrubými svetrami a nie a nie odísť, na sedadle vodiča. Precitnem. Na to, ako málo miesta tu má byť je ho tu nejako moc. Nad hlavou mi k streche chýba dobrých 5 centimetrov, sedadlo nemám ani v najzadnejšej polohe, lebo by som na volant nedočiahol. Lakte pohodlne položím na opierky po oboch stranách. Fajn. Teda, viac ako fajn, je to reálne pohodlné aj s mojím metrom deväťdesiat.
Sebaklam
“Jéjda, zas budem musieť hladať kvalitný asfalt s lupou.” pomyslím si keď chopím do ruky starý známy výborný MINI volant a štartujem. Countryman bol tvrdý, toto zo mňa určite vyhrgľuje dušu. Prvé kilometre. Ohmatávam kožu na športových sedadlách, dverách a palubnej doske. O spracovaní nemá zmysel polemizovať, je bezchybné – veď koncern BMW. Bančujem nastavenia rádia, hrajkám sa so všakovakými prepínačmi na stredovom paneli a na strope. Niečo tu nehraje. Moje vytrasenie nieje priamo úmerné dĺžke jazdy. Sem-tam sa z diaľky ozve tlmené buchnutie, na dlhších vlnách badám akýsi ladný náznak pohupnutia, samozrejme v medziach krátkeho rázvoru. Opitý niesom, cesty sa neopravovali odkedy Edison vynašiel žiarovku. Na to, ako toto kupé má byť tvrdé je tlmenie nejaké moc dobré, jazda až priam príjemná. Škriabem sa na temene hlavy.
Ďalšie dojmy z môjho bláznenia sa s Miníkom nájdete na Benzinacikovi na Bloggri!
Váš (aj na Facebooku, kde je ešte kopec fotiek a Twittri) Benzinacik!
]]>